Nájsť svet, ktorý bude plný svetla a lásky a v ktorom sa budem cítiť bezpečne a dobre... To bola dlhé roky moja veľká túžba. Bola som ako pútnik na púšti, lebo môj svet, tie vlastnosti nemal. Verila som, že existuje, len ho treba nájsť.
Svet slnečníc
Vo svete tak krásnom a zvláštnom,
som pútnik, čo hľadá, kam ísť.
Stále mám nádej, že nájdem tu niekde
svoj Svet slnečníc.
Mnohým som bláznom, oni boja sa snívať,
Žiaroviek svetiel viem, že nemám sa pýtať.
Keď blúdil som púšťou, ja smel som sa dívať,
do komnát túžob na to čo svet ukrýva.
Keď hľadím na hviezdy tá pieseň tak krásna vzduchom vanie
V slovách má nádej a lásku a zvláštnym radcom mi je.
Túto báseň som napísala, keď som chodila do kresťanského spoločenstva. Vtedy som si myslela, že mám môj vytúžený svet nadosah. Bola som tam obklopená ľuďmi, ktorí sa mali radi. Mala som pocit, že niekam patrím a mám istým spôsobom domov. Problém bol jedine v tom, že som tú lásku v skutočnosti nevedela uchopiť. Cítila som sa, akoby som lízala zmrzlinu cez sklo. Na jednej strane tam bola, na druhej som bola po nej stále viac a viac vyhladovaná. Mali ma naozaj radi, alebo sa ma snažili mať radi, lebo ma Boh má rád?
Odpoveď je, ako ma učili, lebo ma Boh má rád. Toto bol pre mňa veľmi zvláštny koncept, zamotaný aj tým, že Boh mal rád z môjho hľadiska veľmi netradičným spôsobom. Chcel, aby som žila podľa jeho vôle, ale ja som jeho vôľu nepoznala, a keď som sa na ňu pýtala, tak mi neodpovedal. A ako som sa dočítala, ľudí, ktorí nežili podľa jeho vôle, veľmi kruto trestal aj naveky, bez ohľadu na to ako veľmi ich miloval.
Prežila som niekoľko rokov v citovom vyčerpaní, v depresiách, pocitoch viny a samoty. Až kým som nenarazila na človeka, ktorý obrátil môj svet hore nohami. Bol ako obrovská studňa lásky – mal jej pre každého, aj pre tých, na ktorých sa už ani vlastní rodičia nevedeli pozrieť. Zaujal ma na prvý pohľad a chcela som zistiť jeho tajomstvo. Očividne žil vo svete, po ktorom som tak veľmi túžila. Bol šťastný, láskavý a spokojný so svojim životom.
Mali sme spolu dlhé rozhovory. Čertila som sa, lebo mi na začiatku bolo veľa jeho názorov proti srsti. Bola som to však všetko ochotná podstúpiť, aby som prišla na korienok tých iskričiek radosti, ktoré mu vyskakovali z očí. Postupne mi rád zveril svoje tajomstvá, aj to o láske. Tu je - láska je perpetum mobile. Čím viac jej rozdávaš, tým viac sa množí a vracia sa Ti späť. Mne jej dal toľko, že som sa ňou mohla opiť.
Dnes by už moja pieseň znela inak. Bola by o svete, ktorý si okolo seba vytvárame. O tom, čo sadíme a čo sa nám dostáva späť. O záhradke, o ktorú sa môžem starať každý deň a ktorá mi prináša ovocie a priznávam aj trošku buriny. Je však v mojich rukách, ako bude vyzerať zajtra, o rok, či na smrteľnej posteli. Ale už teraz je mi v nej konečne dobre.
Čo dodať. Včera prišiel len tak, na skok, jeden náš chlapec aj so svojou manželkou. Zobrali sa v lete, tak som ich ako manželov videl len teraz. Nemohol som byť na ich svadbe, lebo som mal nové decká. Mal som tam však "delegátov". Naše vlastné deti. Aj on bol nešťastný a podľa lekárov mal skončiť doživotne na silných liekoch a možno aj v ústave.
Dnes má vlastnú rodinu, úspešnú softvérovú firmu a aj dobré zamestnanie. Získal bronzovú medailu na medzinárodnej súťaži dizajnérov a Cannes. Dokáže to, čo málokto a je šťastný.
Takéto hodnotné mám odmeny.
