Keď ho k nám rodičia zo stredného Slovenska viezli bol síce už krotký, no rozhodnutý nič nehovoriť a na nič nepristúpiť. Predtým, na prvej návšteve, tu boli rodičia sami a dobrých sedem hodín sme búrlivo debatovali. Že vraj s ich jediným synom si nevedia rady a aj keď mu jeho tatko zo zúfalstva strelil facku, až preletel cez dve izby, nepomohlo to. Tatko je ako baník, taký, že každý pred ním musí mať rešpekt, no ich synáčik sa ani po tej výchovnej facke neumravnil. Dlho mi trvalo, než som im vysvetlil, že to celé funguje inak. Oni by mali byť v pohode, aby dokázali synovi pomôcť a ten ich chlapec by mal plakať, lebo je vo vážnych problémoch. Nakoniec uznali moje argumenty a synáčik zázračne zmäkol, keď nasadili moju taktiku. Dnes mi napísal ako to s ním teraz je: