Prológ
Na svete sa vyskytuje nekonečne veľa druhov šialencov. Som dokonca presvedčený že každý človek na svete je jedinečný v tom, že sa dokáže, bez ohľadu na ťažkosti, za niečím "pechoriť". O kom to neplatí, je chudák, ktorý nedokáže byť pre niečo, len tak, navzdory raciu zapálený a tým sa ochudobní o to najdôležitejšie v živote. Svet okolo nás veľmi svojrázne hodnotí jednotlivé druhy šialenstva. Niektoré toleruje, iné akceptuje, ďalšie vyžaduje a niektoré druhy dokonca zo zákona nariaďuje.
To moje spočíva v tom, že mám rád aj ľudí, ktorých ostatní nenávidia - ubitých, zničených feťákov. Nie že by som ostatných nemal rád, lenže ja som presvedčený, že práve títo ľudia to odo mňa najviac potrebujú. Navyše viem, že láska týmto ľuďom pomôže a ako som sa presvedčil, bude mi od nich niekoľkonásobne vrátená.
Preto sa takto verejne priznávam, že som sa stal zištným prospechárom.
Nadbytok tejto vrátenej lásky nebudem môcť sám spotrebovať, preto ju musím znovu rozdávať. Rozdávam ju samozrejme tam, kde ide dobre na odbyt a tým, ktorým akútne chýba. Môj typ šialenstva je veľmi nebezpečný a spôsobuje mi veľa problémov. Navyše je nepochopiteľný pre ľudí, ktorí trpia iným druhom, napríklad láskou k moci a vlastnej dôležitosti. Títo ľudia sa boja, že by sa ten môj druh šialenstva mohol rozšíriť aj na ostatných a potom by všetkým stačil obyčajný nehmotný prospech. Zrazu by sa tí "dôležití" stali zbytoční, lebo ich dôležitosť by sa stala zbytočná.
Darmo by vystavovali na obdiv svoju moc a bohatstvo. Nikto by im nezávidel ich miesto vysokého alebo aj nízkeho „potentáta“. Zbytočne by zákonom nariadili napríklad lásku k vlasti a svojmu ľudu, každý by mal rád koho chce. Niektorí by možno mali radi i Antarktídu a nielen svoju vlasť.
Takéto kacírske predstavy by sa splnili vtedy, keby sa ako epidémia rozšíril fenomén tolerancie, pochopenia a snahy o dobro.
Ak v minulosti takéto niečo hrozilo, okamžite nastúpila represia mocných a boli vytvorené zákony na potlačenie hroziaceho nebezpečenstva. Našťastie nám nehrozí, že budeme postavení mimo zákon, lebo sme len najspodnejšia vrstva spoločnosti, o ktorú nikto nestojí - závisláci. Táto, v budúcnosti možno ozajstná knižka je určená tým, ktorí sú postihnutí najmenej rozšíreným druhom šialenstva - záujmom o nešťastie iných. Pre tento druh bláznovstva je charakteristické to, že sa pri ňom skoro pravidelne vyskytuje komplikácia - snaha pomôcť.
Z môjho pohľadu táto kniha vzniká veľmi ľahko, lebo som vlastne opísal iba to, čo si moje závislé deti kruto odtrpeli. Komentáre, čo vysvetľujú udalosti a okolnosti, ktoré sú opísané v jednotlivých autentických záznamoch z denníkov mojich detí, by zvládol ktokoľvek.
Denníky, z ktorých budem citovať si moje deti písali, keď sa pokúšali o nemožné - zvíťaziť nad drogou. Nedajte sa preto pomýliť, ak ma budú uvádzať ako autora!
Ďalšia časť bude venovaná bolestným a dramatickým príchodom prvých detí do našej rodiny.
