reklama

Harddisk z doby kamennej 2

Druhá časť príbehov  skopírovaných z harddisku z doby kamennej je o príchodoch detí do našej rodiny. Boli to ťažké chvíle pre nich aj pre nás. Každý z nich prišiel v hroznom stave a s veľkými bolesťami na tele a hlavne duši. Snažil som sa zo všetkých síl, aby som ich zbavil trápenia. Lenže ich bolo veľa a ja iba sám. Aj tak som si ich vypiplal a okrem LOLEKA sú dodnes všetci v poriadku. Už majú svoje rodiny a deti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Príchody

Príchody do našej rodiny boli asi najbolestnejšou časťou celého pobytu. Nemohol som zabezpečiť, aby sa deti k nám dostali po "vykrízovaní", pretože žiadne zdravotnícke zariadenie takúto činnosť pre nás, ale ani pre iných nerobilo. Dôvody boli pre mňa,
človeka, ktorý niečo počul o Hippokratovej prísahe, absurdné. "Narkomani sú nemotivovaní, znova začnú fetovať, musia padnúť na dno... ".

Dodnes neviem pochopiť, prečo neodmietne takýto lekár pomoc pacientke, ktorá má zápal žlčníka a neodolala vyprážanému rezňu. Žena, ktorá má žlčníkový záchvat si nepôjde zjesť ďalší rezeň, no narkoman sa v takejto situácii potrebuje dostať za každú cenu k svojej droge v ktorej vidí spásu. V skutočnosti hraje ruskú ruletu so šiestimi nábojmi v hlavni. Vždy po takýchto skúsenostiach začnem obdivovať veterinárov, ktorí musia ošetriť nemotivovanú kravu, čo dobrovoľne zožrala spolu s trávou kus igelitu... a možno to niektoré tie kravy robia naschvál! Ako svoj problém prežívajú tí, čo sa so závislosťou rozhodli skončiť, alebo k tomu boli prinútení, je zachytené v autentických citáciách z ich denníkov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

CHUANITA 9.7.l996 (2. deň u nás)
Je mi strašne zle, nemám vôbec náladu písať.

Človek v psychickej kríze. S hroznými fyzickými bolesťami, opustený celým svetom i svojimi najbližšími. Človek, ktorého zožierajú výčitky a začína si uvedomovať svoju beznádejnú situáciu, ten, ktorý si sám seba neváži, v kútiku duše očakáva aspoň malý prejav pochopenia alebo lásky. Strohé nepriateľské prostredie uzavretého oddelenia psychiatrie je najmenej vhodné miesto na získanie sebavedomia a elánu bezpodmienečne potrebného na pokračovanie v boji s heroínom.
 Možno to ide aj inak...

KOMÁR 8.5.1996 (3. deň u nás)
Dnes je tretí deň, čo som tu a čím ďalej, tým viac sa mi tu páči. Necítim sa tu ako v blázninci, ale ako na nejakom výlete alebo návšteve. Sú tu fajn ľudia, ktorí podľa môjho názoru to myslia vážne a páči sa mi, že všetky problémy sa tu prežívajú spoločne. Dnes som sa už konečne v noci trochu vyspal, takže ráno som sa už cítil omnoho lepšie. Išiel som už dnes prvý krát na menší výlet, ktorý ma potešil. Keď sme sa vrátili trochu sa mi pohoršilo, ale to už tak normálne. Mám zimnicu, bolia ma kĺby, mám hnačku a skoro všetko vyblvám. Vlado mi urobil kúpeľ, niečo do neho nakvapkal, ale milo som sa prekvapil, lebo som sa potom cítil aspoň nejakú dobu lepšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

KOMÁR 9.5.1996 (4. deň u nás)
Dnešnú noc som mal "fasa" program. 3 krát som pozeral ten istý film, pretože som nechcel budiť Vlada. Neviem, kedy sa to zlepší, ale chcel by som už normálne spávať.

KOMÁR 11.5.1996 (6.deň u nás)
Celý deň sa cítim veľmi zle po psychickej stránke. Vlado, nehnevaj sa, ale nedokážem ani rozmýšľať. Je mi nanič.

PIŠUĽKA 21.9.1996 (1.deň u nás)
Volám sa Z. a dnes som v podstate začala prvý deň. Dnešný deň bol pre mňa ťažký. Nie preto, že by mi tu bolo zle, to vôbec nie, ale snáď ma chápeš. že som začala sama so sebou bojovať. Jedným slovom povedané, mám nieže veľkú krízu, to nie, ale mám veľký strach, dalo by sa povedať, že skôr z psychiky.
Strašne si ťa Vladko vážim, lebo viem, že si ten človek, pre mňa najviac potrebný. Ja dúfam v to, že to dokážeme a hlavne ja prekonať. Na záver by som sa ti chcela poďakovať za to, že si ma po tom úteku nezačal odsudzovať, alebo mi nadávať. Ja viem len jedno, že mám svoj život pred sebou a chcem mať pár detí, pretože deti milujem, chcem niečo dosiahnuť, prácu , ktorá ma bude baviť a ešte veľa vecí. A kvôli svojej blbosti, čo som vyviedla "HEROÍN", blbosti mladosti, puberte, alebo trom mesiacom by som si nechcela pokaziť život v ktorom by som rada niečo dokázala ako každý iný človek.
Ja verím, že sa to dá!

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Podľa Murphyho zákonov všetko, čo sa pokaziť môže tak sa určite pokazí. Keď prestane účinkovať heroín, zistíme, že máme zuby, namiesto na záchod musíme chodiť do pôrodnice, alebo sa ozvú vaječníky a vyčítajú nám studené schodište, na ktorom sme sedeli otupení celé hodiny.
Je to bolestný pôrod nového človeka, kedy trpí viac novorodenec ako matka.

KOMÁR 15.5.1996 (10.deň u nás)
Včera bol najhorší deň môjho života, čo mi pamäť siaha, taký si nepamätám. Strašne ma bolel zub. Poobede som to už nevydržal a šiel som s Matesom a Ľudkou k zubárovi. Keď ma bude nabudúce bolieť zub, tak radšej pôjdem peši do Blavy, ale tomu mäsiarovi už nepôjdem!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa verejnosť o nás dozvedela, začali sa na nás kontaktovať rodičia s prosbou o pomoc. Občas sa stalo, že zatelefonovali aj deti, ktoré brali drogy a potrebovali pomoc, no nikdy sami neprišli. Zatiaľ jediná výnimka bola MAKOVIENKA. Neveril som že príde, no samozrejme, že som ju šiel čakať a "motyka vystrelila".

MAKOVIENKA 21.9.1996 (1.deň u nás)
Po rozhovore s FAVORITKOU (po siedmich mesiacoch sa od nás vrátila domov) som pristúpila na to, že sa pôjdem liečiť. Do toho piatku som si viac-menej nechcela pripustiť, že som chorá - závislá. Až keď som sedela tam v kuchyni u FAVORITKY, tak som pochopila, že drogy sa sama zbaviť nedokážem. Neviem ovládnuť ten pocit vrátiť sa k droge. Začala som krízovať sama s nádejou, že sa z toho sama dostanem. Lenže bola som chorá, nebola som v škole, snažila som sa a premáhala neprísť do Petržalky. Na intráku som si Martinu (kamarátka s ktorou bývala na izbe a ktorá tiež drogovala) radšej nevšímala, lebo pri pohľade na ňu ma trápil ešte väčší psychický stres. Mala som aj bolesti, ale tie v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo vo mne boli nič. Neustála túžba po droge ma ťahala do Petržalky, až som to nevydržala a v piatok som išla do Petržalky, aby mi Jana prifarbila vlasy. No to bola viac-menej zámienka. Išla som aj s tou nádejou, že bude mať Jožo nejaké peniaze, ja som mala 40 SK a že sa zložíme. Lenže Jožo prišiel večer a mama by ho už nepustila von, tak som sa rozhodla vo svojej abstinencii pokračovať. Večer som išla k FAVORITKE a až tam som pochopila to, že i napriek tomu, že som 4 dni abstinovala som schopná sa k tej droge vrátiť. Vedela som, že keby mi ju niekto v tom momente ponúkol, tak si ju s radosťou pichnem. Uvedomila som si, že potrebujem liečenie, inak sa z toho nevylížem. Skontaktovala som sa s Vladom a on ma v tom iba utvrdil.

 "Prvý deň KYSELINKY, ktorý strávila u nás nastal po jej predchádzajúcich siedmich liečeniach, šiestich útekoch a v poslednom prípade po vyhadzove zo štátneho zdravotníckeho zariadenia. Nechce sa mi veriť, že použitie kamarátkinej, teda cudzej aviváže môže byť porušením kardinálneho zákona a liečebného poriadku a tiež oficiálnym dôvodom na to, aby bol niekto vyhnaný v dvadsiatom storočí v strednej Európe, v nedeľu v noci o 22.hod. zo štátneho zdravotníckeho zariadenia.

Ešte väčšie prekvapenie ma čakalo, keď som sa dozvedel, že podmienkou prijatia pre dievča je ostrihanie zničeného stvorenia dohola a absolútny zákaz fajčenia...!? Je to celkom dobrý spôsob, ako sa zbaviť dotieravých pacientov a ich ubitých rodičov, čo hľadajú pomoc. Iný kraj, iný mrav.

Od tejto osudnej noci, po štvormesačnom pobyte tohoto holohlavého stvorenia u nás, ďalších osem mesiacov abstinuje doma. Myslím, že sa oplatí mať za kardinálny zákon abstinenciu, nie aviváž.

KYSELINKA 3.9.1996 (3. deň u nás)
V nedeľu večer som bola prepustená z Nových Zámkov za porušenie kardinálneho zákona. Mala som skupinu a komunita rozhodla, že aby som bola prepustená = "vyhadzov". Bola som úplne hotová. Strašne som sa bála čo bude, a hlavne o mamu. Poobede som volala s mamou a povedala som jej to, nato sme sa aj cez telefón pohádali. Nevedela, čo bude so mnou. Doma som nemohla byť, tak som jej povedala, nech zavolá Vladovi do Budmeríc. Ešte som jej povedala, že musí prísť ihneď po mňa. Tak som čakala. Bolo to strašné čakanie. Skoro celá komunita mi robila nervy, len niektorí mi držali palce, že nech sa držím.
Okolo 22.hod. mi sestrička oznámila, že prišla mama. Keď som ju videla s Vladom, bola som hotová (mimochodom "byť hotová" bolo jej hobby). Neverila som vlastným očiam. Bola som strašne rada. NAJRADŠEJ NA SVETE. Ako by do mňa vošlo svetlo. Tak ma zobrali a išli sme do Budmeríc. Bola som zmätená. Mama bola super. Odkedy sa stretla s Vladom, ako by dostala nový elán do života. Po ceste sme sa super rozprávali. Tak sme došli sem. Cítila som sa strašne voľná, neobmedzená. Teraz sa vlastne cítim ako človek. Mám dobrý pocit, už necítim chlad, ale teplo, ktoré ma hreje. Dnešný deň bol pekný. Doobeda sme s POŠTÁROM - super chalan (sa mi s ním dobre rozpráva) pomáhali Vladovi. Sranda. Zasmiala som sa. Voľne sa cítim. Mám sa super - dnešný deň bol dobrý.

Keď človek číta s odstupom času svoje zápisky z obdobia krízy, nechce sa mu veriť, že to bol on, čo popísal také hlúposti. Aj ja som si odložil denníky z protialkoholického liečenia a občas sa do nich pozriem. Človek v takýchto ťažkých situáciách omnoho viac emocionálne prežíva každý okamih. Svoje pocity v prvý deň liečby som vtedy sformuloval do takejto básničky:

 C2H5OH (chemický vzorec alkoholu),
 ja tvojeho Boha,
 dostal si ma na Cajlu,
 miesto aby medailu
 na prsia som dostal.
 ...až mi rozum postál !


Vtedy sa mi tento výtvor veľmi pozdával a absolútne dobre vyjadroval moje pocity. Bol som tuším presvedčený, že s týmto skvostom vyhrám i Puškinov pamätník.
Moje rozhodovanie skončiť s alkoholom mi trvalo najmenej desať rokov, preto sa pozerám na prístup mojich detí k tomuto problému omnoho zhovievavejšie, ako iní ľudia. Tiež moje prístupy k týmto ľuďom sú iné ( nezabudol vôl, že teľaťom bol ), no okrem toho, že dokážem poľutovať, viem i pritlačiť do kúta. Omnoho horšie ako tvrdosť je poníženie, odmietanie, beznádej...
Kto pomáha pri zrode nového človeka musí byť pripravený i na neúspechy. Heroín je veľmi ťažký súper a závislý človek veľmi slabý bojovník, preto treba i veľkú dávku trpezlivosti a tolerancie.

LOLEK, jeden z našich chlapcov, po týždni strávenom u nás, večer, keď začínajú z tmy vyliezať nočné mory, zmizol a s ním i elektrická vŕtačka. Zdravé semienko, ktoré mu začalo klíčiť v mozgu ho doviedlo na druhý deň na obed naspäť - aj s vŕtačkou. Všetci sme mu radi uverili, že ju bol len "vyvenčiť".

BELINDA 10.4.1997 (4.deň u nás)
Dnešný deň bol pre mňa trochu zvláštny. Prvé dni mi bolo celkom fajn, aj keď smutno. No dnes mi bolo oveľa ťažšie. Nejako na mňa doľahla DEPRESIA.
Inak som rada, že som tu. Ako sa poznám, na nejakom liečení by som určite neprestala. Baby tu nie sú zlé, ale ešte ich dobre nepoznám. Každý deň chodím na akupunktúru, pomáha mi to veľmi psychicky.

BELINDA 13.4.1997 (7.deň u nás)
Tak a už som tu týždeň. Dnes sme boli a Ľudkou v Modre na zmrzline, za POŠTÁROM a MATESOM. Tí chlapci tu boli a teraz abstinujú, čo je úplne super. Ja sa cítim fajn. Žiadne fyzické bolesti už nemám, až na tie nohy. Ale to bude určite z toho, že som bola podchladená. Už som aj trochu pribrala, čo je celkom fajn. Začala som aj znovu čítať. LEA bola jeden deň doma v Bratislave, a vraj jej to neurobilo dobre, a to je tu už pol roka. Myslím, teda dúfam, že so mnou to bude inak. Však uvidíme. Psychicky som na tom tak normálne, len v noci mám zlé sny (ak spím).

Toto boli začiatky BELINDY, ktorú som si priviezol tesne po pokuse o samovraždu priamo z "intenzívky". Predávkovanie heroínom a množstvom liekov, spolu s podchladením zanechalo následky, ktoré ju dlhý čas trápili.
Po troch týždňoch pobytu u nás sme sa zastavili v nemocnici, kde jej zachránili život. Prišli sme za lekárom, ktorý mal vtedy službu a prvý sa jej ujal.
Predpokladám, že po našom odchode si pravdepodobne musel sám ľahnúť na tú svoju "intenzívku" po šoku, ktorý mu BELINDA pripravila.
Za záchranu života mu prišla namiesto zničenej feťáčky poďakovať mladá dáma s kyticou , o osem kilo tažšia, po návšteve u kaderníčky, s úsmevom v očiach i na tvári. Netrúfam si povedať, ktorý z nich bol v tej chvíli šťastnejší.

ŠMOLINKA 16.2.96 (3.deň u nás)
Začínam sa na život pozerať optimistickejšie. Pomaly si zvykám na toto prostredie a ľúbi sa mi tu. To ma psychicky veľmi podporuje. Neviem si predstaviť, že si už v živote nedám heroín. Ale každá cesta má svoj začiatok. Ja som tam na začiatku a musím vytrvať. Bude to skalistá cesta, cesta plná prekážok. Rozhodla som sa, že pôjdem až do konca. Viem, že na to mám, ale bojím sa toho. Bojím sa, že sklamem sama seba a tých, čo ma majú radi.

Podobne ako kedysi ja, tak teraz moje decká sa spočiatku nechcú vzdať svojej drogy. Predstava prežitia zbytku života bez piva, alebo v ich prípade bez heroínu, je v týchto ťažkých začiatkoch hrozná, absurdná.(!) Je to horšie ako človek bez ruky, žena bez prsníka - symbolu jej ženskosti, Casanova bez... a navyše bez majetkov !
Chápem tieto ich duševné stavy, no na druhej strane si neviem predstaviť seba s mojimi "mokrými" kamarátmi, ako si namiesto Borovičky picháme do žíl "čistý" alkohol. Tá krčmová atmosféra, prázdne reči, neidentifikovateľné témy. Radosť v očiach opilca, ktorému nesú plný pohár oroseného piva, aj keď mu už preteká cez oči.

ŠMOLINKA 17.2.96 (4.deň u nás)
Už nechcem ísť domov, tak ako na začiatku. Aj moja chuť na heroín sa znižuje. Dnes som dosť rozmýšľala o filme NEČISTÁ. Šantal mala veľký problém, chorobu, z ktorej nevedela, či sa vylieči. Aj keď jej to trvalo tri roky, vytrvala. A v oveľa horších podmienkach ako mám ja. Tak som dospela k názoru, že nech moje liečenie trvá rok, dva zotrvám. Stojí to totiž za to. Nemá cenu sa ponáhľať, skončiť v polovičke. Vynaložiť veľa sily, vytrvať dlho bez H a potom si ho znova dať, znova do toho upadnúť len kvôli tomu, že som bola nedočkavá, že som v liečení nepokračovala do doby, kedy budem pripravená povedať NIE.

Ten film "NEČISTÁ", ktorý ŠMOLINKA spomína som jej priniesol z videopožičovne, keď som už strácal nádej. Zachránil jej život. Neskoršie som jej kúpil ešte rovnomennú knižku. Aj tento denník jej pomohol, keď chcela neskoršie znova odísť. Stačilo jej prečítať si, čo predtým napísala.

ŠMOLINKA 18.2.1996 (6.deňu nás)
Rozmýšľam o pekných chvíľach, ktoré sú na svete a to ma dosť psychicky podporuje. Pri heroíne som mala len pár takých a bez heroínu je ich omnoho viac. A práve preto chcem bez heroínu žiť.

Nikto nechce veriť mladým narkomanom, že takéto slová myslia naozaj vážne, lebo za pár hodín sú schopní ujsť a sfetovať sa pod obraz Boží. Semienko zdravého rozumu treba pestovať, aby sa rozrastalo a silnelo. Ak sa to nepodarí a zahynie, treba zasadiť nové, o ktoré sa treba ešte lepšie starať. Tiež záleží aj na záhradníkovi, ktorý musí byť dostatočne skúsený aby sa nedopustil školáckych chýb. O toto semienko sa musí starať tiež sám postihnutý a záhradník má byť hlavne odborný poradca.

KDE VŠAK SEMIENKA BRAŤ !?

Ak sa dielo podarí a vyrastie rastlina, so sladkými plodmi, tak v nich nájdeme tie semienka, ktoré možno rozdávať...

Toto geniálne perpetum mobile mi zachránilo život a ja - pokračujem. Ak takýto mechanizmus v niektorej krajine nefunguje, a obyvatelia prepadnú napríklad drogám, musia vládcovia v krajine zakročiť a starať sa o rozmnožovanie týchto semienok, aby sa ich krajina stala obilnicou. Ak to nezvládnu, ich krajina nebude obilnicou ale debilnicou - krajina sklenených pohľadov a zúžených zreníc.

MANUELA 20.2.1996 (3.deň u nás)
Chcela by som Vám napísať, že ma veľa vecí mrzí, hlavne to aká som a viem, že by som sa mala zmeniť. Som niekedy odporná a vy to všetko znášate a snažíte sa ma pochopiť. Viem, že ten môj smútok a trápenie znášate so mnou, ale ja to nechcem. Zdá sa Vám, že som nadurdená, ale nie je to tak. Veľa o sebe premýšľam a nielen o sebe.
Povedala som že ma FAVORITKA dnes ráno vytočila, ale nie tak docela, pretože to namyslela vážne. Možno by som jej niekedy mala chuť niečo povedať, ale naučila som sa nervozitu a žiaľ dusiť v sebe.Ten žiaľ už nemusím dusiť v sebe, lebo nikto ma za to nebije, že sa vyplačem. Ale agresívnosť, s tou musím niečo urobiť.

MANUELA, sa na tretí deň pobytu u nás takto zdôverila svojmu denníku. Na jeho obálku si napísala svoje meno a poznámku - BEZDOMOVEC! Všetky deti tesne po príchode k nám boli kvalitne "vygumované", ale hlavne poznačené štýlom života, ktorý prinášal odmietanie, nevraživosť a dokonca otvorené nepriateľstvo okolia, ale aj najbližších príbuzných. Ani MANUELA nechápala, čo sa deje a do akého prostredia sa to vlastne dostala.

MANUELA 20.2.1996 (3.deň u nás)
Stále nechápem, prečo ma tu máte, presto všetko, že viete aká som sviňa. Vám sa to ľahko povie, aby som nerozmýšľala nad minulosťou alebo budúcnosťou. Minulosť mám stále pred očami, či chcem, či nechcem, či robím alebo sedím, či jem alebo fajčím, aj dokonca, keď sa s niekým rozprávam. Budúcnosť, tej sa moc bojím a mám strach, že jak to bude so mnou a či to zvládnem mi nedovolí na to nemyslieť, tak isto pri všetkom.

Drogy (Vlado Schwandtner)

Drogy (Vlado Schwandtner)

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  2x

O problémoch mladých, ich rodín a hlavne o nebezpečenstve závislostí. Tiež o tom, ako predchádzať životným katastrofám, prípadne ako ich úspešne riešiť.Prvý kolektívny blog na SME.Tento blog budú svojimi článkami zaplňovať rôzni autori, ktorí sa dostali do problémov s drogami, alebo majú k tomuto problému čo povedať. ZÁZEMIE - úžasné združenie, kde som podpredseda Zoznam autorových rubrík:  Články našich detíČlánky rodičov našich detíČlánky príbuzných našich detíDenníkyVšeobecnéRaperus anonymus narcoticusDobrá víla ZuzkaJÚLIA FUČÍKOVÁ

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu