O Snehulienke a siedmich obrovských trpaslíkoch 3

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 24.8.2007 o 8:43 | Karma článku: 7,16 | Prečítané:  2365x

Tretí článok Vierky je tročku smutnejší. Veľmi dobre viem, čo prežíva, sám som to takto cítil. Škoda, že nemôže sama on-line reagovať v diskusiách, lebo to nie je zatiaľ technicky možné. Požiadam tých jej "trpaslíkov" nech jej v tom pomôžu. Podpora čitateľov v diskusiách by jej bola na prospech. 


18.08.07.
         
Dnes bola u nás Andrejka, naša najstaršia dcéra. Pred maratónom. O štvrtej hod. ho beží v Čachticiach. Tentoraz len polmaratón. 12.8.O7., v nedeľu bežala maratón v Rajci. Vyhrala ho. Pôvodne bežať nechcela, šla tam pracovne ako riaditeľka Bratislavského maratónu. My s Jelkou sme sa šli pozrieť. Je tam, teda na maratónoch, skvelá atmosféra.

Svoj prvý vytrvalostný  beh bežala Andrejka ako trénovaná atlétka, keď sa narodil Maroško, jej syn, v Horných Orešanoch. Je to už 16. rokov. Ocko bol na ňu nesmierne hrdý. Na preteku v Orešanoch ešte i dnes zdôrazňujú, že je Moravčíková z Častej. Aj o tieto zážitky by som prišla. O skutočnosť, že si príde  pre podporu, lebo má zdravotné problémy. Hneď po preteku mi zavolá, ako sa jej darilo. Lebo vie, že ma to zaujíma. Že nateraz som zasa raz v poriadku.

Jerguš sa pýtal, či sa mi darí písať, či mi navrhnutá terapia pomáha. Braňo je na čundri so Soničkou, ale pred odchodom ma požiadal, aby si mohol prečítať, čo som stihla napísať. Ešte v ten večer, ako mi Vlado navrhol vyplaviť ťažobu mojej duše v slovách, mi Braňo priniesol počítač. Odvtedy píšem. Veľmi mi to pomáha. Adamko je nadšený, keď večer  sedíme za jedným stolom a obaja pracujeme na počítačoch.
                                                                                                           
Na chvíľu som prerušila písanie. Bola som s tetou vonku. Má 79 rokov, bezo mňa chodí von len nerada. Potrebuje si najčastejšie kúpiť cigarety. Ideme teda jednu autobusovú zastávku peši tam, k novinovému stánku, a naspäť, ak vládze. Pri  stánku je vinotéka. Teta si dá i bezo mňa dve deci vína. Takmer vždy, i dnes.

Teraz si dám zmrzlinu, ktorú tam predávajú tiež a robím jej pri poháriku spoločnosť. Myslím na Michala a na Vlada, či samú seba neprovokujem. Necítim to tak. Mám rada tú atmosféru, keď ľudia majú čas počúvať sa navzájom. Nie pripití, to sa už nedá počúvať, iba ochotní hovoriť a počúvať pri poháriku. Mnohí ho ani nevypijú. Tiež asi potrebujú len spoločnosť iných.

Spomínam si, keď sme trávili všetky voľné chvíle s deťmi na chate na Píle, ktorú ocino sám postavil s priateľmi, dedkom Moravčíkom, ktorý robil armatúru do betónu a 10. ročným Braňom, mali sme pri chatke malú záhradku. S vymaľovanými kôlmi k rajčinám ( vymaľovala som ich na modro a vystavala ako vojakov ). I keď sme na chatke nemali vodu  a musela som s vedrami na polievanie vybehnúť 10-krát do kopca s vodou od susedov z dediny, popri varení a opatrení 6-tich detí, vrátane denného prania bez elektriny, ktorá na chatke tiež nebola, i tak som mala popoludnie na vychádzky s deťmi do dediny.

Mali sme tam priateľov, u ktorých sme posedeli, deti sa s ich deťmi zahrali. Pretože naši priatelia  mali rodinné domy, ktoré neboli iba letným bývaním , mali veľké záhrady, domáce zvieratá, o ktoré sa bolo treba starať, s deťmi som  bola najčastejšie sama. Ale keď som priniesla fľašu vína, našli si čas. Na posedenie, na rozhovor. Sama som si nikdy pohárik nedala, ale ku nim som  sem-tam z častovského  dedkovho vína, priniesla.

V Bratislave, v časoch MD, sme si so susedkami, s ktorými sme trávili spoločnú MD,
tiež pri deťoch, ktoré sa spolu hrali, vypili vínko. Z nich ani jedna nemá problém s alkoholom ako ja. Zrejme nikdy nezačali piť samy.

Keď som počula konštatovanie odborníka na závislosti, že množstvo žien je rozpitých, vedela som, že medzi ne patrím. Popíjala som často, vždy bol nejaký dôvod. Najmä, keď som pracovala v Miestnom úrade. To už mal  náš ocino vážne problémy so zdravím. Keď zaľahol,   začala som piť sama. Myslím, že to bol začiatok môjho úpadku. Dnes dúfam, že cesta ku dnu
končí.
 
Čakám na telefón od Andrejky, už by mala mať polmaratón odbehnutý. Zabudla mi zavolať. Tak som volala ja. Odbehla ho, bola prvá, a je v úplnej pohode. Že ide bežať sa nepriznala  ani Jelke, ani Braňovi. Kvôli tým zdravotným problémom. Tak som im to povedala ja.  Maratón je jej Mount Everest. Každý človek má svoj. Mojím sú moje deti. Niekoľkokrát som sa z výstupu  vrátila . Teraz vystupujem znovu. Verím, že tentoraz dosiahnem vrchol. Pre moje šťastie i šťastie mojich detí.

Adamko prišiel s motorkou, akýsi naštvaný, nemá dnes dobrý deň. Futbalový zápas prehrali, jemu sa tiež v ňom nedarilo. S motorkou asi tiež. nie.

Nie najlepší večer i pre mňa. Michal  odišiel  s kolegami z práce na  akési posedenie. Príde vraj až ráno. Sťahuje mi žalúdok, oni zrejme o jeho probléme nevedia. Neviem, ako to zvládne. Ale odhovárať ho som nemohla. Nemám morálnu silu. Trápi ma to, lebo svojím
konaním ho veľmi ohrozujem.

Sľubujem si, že vydržím. Budem mu oporou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Možno už nastal čas na paniku

Hrádza proti liberalizmu má pohodlnú väčšinu.


Už ste čítali?