Pochod

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 11.4.2008 o 18:45 | Karma článku: 13,38 | Prečítané:  5377x

O mamách sa hovorí, že ak už naozaj nevládzu, ešte stále sa na nich dá orať. Lenže aj mamy majú svoj limit, svoje krajné hranice. Táto mama, čo mi dnes poslala svoj článok na uverejnenie je v situácii, keď na ňu prišla krízová reakcia. Stáve sa to skoro každej. Po rokoch strachu, stresu a zúfalstva zrazu urobím s ich ratolesťou krátky proces a nazvem všetky veci pravými menami. Svinstvo je zrazu svinstvo. Láska zrazu prestane byť najušľachtilejším citom, lebo nespĺňa najzákladnejšie kritérium. Nie je obojstranná. Prestáva byť láskou a stane sa napríklad aj nástorjom záhuby vlastného syna. Ale nach to radšej prerozpráva tá mama.

Mám dvoch synov. Peťo má 21 a Mirko 19 rokov. Po rozvode zostal mladší syn žiť s otcom. Bolo to pre mňa veľmi bolestivé obdobie. Veľmi mi chýbal. Trpela som nespavosťou a keď sa mi aj podarilo usnúť, tak sa mi snívalo stále dookola o Mirkovi a  hučali mi v hlave slová môjho manžela pred rozvodom „ Spravím všetko, aby som ti deti vzal, lebo viem ako veľmi ich miluješ a ty zdochneš od žiaľu“.
Čas plynul, prešlo takmer 5 rokov, keď som dostala jeden večer od syna smsku „Ak zaspí otec, prídeš rýchlo pre mňa?“ A ja, celá šťastím bez seba, som šla. Veď konečne budeme spolu. Keď si človek myslí, že už nič horšie sa mu nemôže stať, tak určite ho život presvedčí o opaku.
 A stalo sa...Mirko fajčil trávu. Začali sme chodiť na protidrogové do NZ. Raz za týždeň sa tam chodil rozprávať so psychologičkou.  Po 3 mesiacoch ho to prestalo zaujímať a odmietal tam chodiť. Tá pani mi tvrdila, že je to rozumný chlapec a trávu fajčiť už určite nebude blá blá blá......

Čas letel. Dali sme si zapojiť internet a v rámci voľna sa mojim „koníčkom“ stalo surfovanie po nete a zháňanie informácií o drogách, príznakoch, dojazdoch. A tak som si Mirka všímala, obzerala až som v jedno ráno mala pocit, že má v sebe pervitín. Povedala som to môjmu priateľovi a staršiemu synovi, no tí dvaja sa pustili do mňa. Vraj nech nie som paranoická.

Zabezpečila som si drogové testy a čakala na príležitosť. Vtedy som ešte netušila, že ak mu poviem, že sa má vyčúrať, tak musím stáť za jeho chrbtom. Inak zo sáčku naleje do fľašky cudzí moč. A ja nebudem chápať, ako je možné, že test dopadol dobre, keď by som odprisahala, že je chlapec sfetovaný. Strácali sa mu veci, vždy mu  niekto ukradol peňaženku, stratil X krát občiansky preukaz, MP3 prehrávače, mobily.....až začali miznúť drobnosti z domu a nakoniec peniaze.

Do školy v poslednej dobe skoro vôbec nechodil a aj doma sa zdržiaval čo najmenej. Vymenila som zámok vo dverách a mohol byť doma len v prítomnosti ďalšej osoby. Už som vedela, že  nefajčí len marišu ale frčal na pervitíne, extáze a ochutnal aj lisohlávky.

Moje dvojročné surfovanie po nete zrazu dosiahlo úspech, konečne som natrafila na človeka, v ktorého som verila od prvej chvíle a vedela som, že on nám pomôže. Dal mi na seba kontakt, nasledoval telefonát, prvá návšteva u nich doma bez syna, ďalšia návšteva už aj s ním.

Vo štvrtok sa pán Schwandtner rozprával s mojim synom a  Mirko v pondelok ráno volal do Hronoviec, že je drogovo závislý a že sa chce dať liečiť. Mal si vybaviť interné vyšetrenie a ďalší pondelok mohol nastúpiť na liečbu.

Na posledný týždeň jeho pobytu doma nezabudnem aj keby som žila 200 rokov. Jeho posledné kopance boli najhoršie. V pondelok síce volal do Hronoviec, ale už v utorok ušiel z domu. Tak som mu napísala sms, nech zabudne kde bývame a nech ide do p.... , že sem sa môže vrátiť len s papiermi z interného vyšetrenia. Niekde v kútiku duše som verila, že sa tak aj stane.

 A stalo sa.

Vo štvrtok som nazrela k internistke a tam sedel Mirko. Unavený, spuchnuté pery, vysušený, smradľavý, ale bol tam a absolvoval vyšetrenie. Od pani doktorky dostal pohľadnicu , kde mu napísala venovanie – Pochod na desaťtisíc míľ začína prvým krokom....... potom stačí vydržať.
Tú pohľadnicu som mu zazrela vo vrecku na mikine, keď som ho nechávala v pondelok 7.apríla 08 v Hronovciach.

Poslednú noc nikto z nás takmer oko nezavrel. Mirko predpokladám od nervov a od hnevu a ja som strážila, aby nebodaj neušiel alebo nevyskočil z okna.  Ráno bolo veľmi ťažké, zdalo sa mi až nemožné, dostať ho z postele do auta. Trucoval. Celú cestu pršalo, čo ešte zvyšovalo našu zlú náladu, každý mlčal, len z rádia znel  Dalibor Janda - Říkal si hurikán, kluk jako ty... mala som pocit, že tam nikdy neprídeme. Ale dorazili sme. 

Posledná cigareta na parkovisku, sklonená hlava, nenávisť, strach a slzy. To bol môj Mirko. Posledné vyhrážanie, že on tam nebude, on sa radšej zabije. Moje posledné tvrdenie, že mi to vôbec neprekáža a že konečne bude celému trápeniu koniec, tak nech to spraví čím skôr.

Nakoniec tam zostal. Je tam asi 25 alkoholikov a s ním vrátane traja drogovo závislí.

Celú cestu domov mi tiekli slzy, nepamätám si z cesty nič, len sme zrazu boli doma...
V hlave som mala strašný chaos, bili sa tam smútok, radosť, láska, nenávisť, nádej a beznádej a zvíťazil strach. Ale nie ten strach, čo by ste očakávali. Je to STRACH počuť alebo stretnúť svoje dieťa, ktoré sa konečne odhodlalo liečiť. Takmer tri roky som stála pri ňom. A zrazu ho nechcem viac vidieť.

Ničil seba a všetkých, ktorý ho mali a majú stále radi, napriek všetkému zlému čo napáchal. Bol ako veľká pijavica, vyciciaval zo mňa energiu, život.... Teraz mám pocit, že mi niekto tú obrovskú pijavicu odstránil a ja nie som ochotná si ju ešte raz priložiť na svoje telo. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.

 Niekde v hĺbke svojej ubolenej duše tajne dúfam, že len potrebujem čas, aby som našla cestu k svojmu synovi.... a potom stačí vydržať


10.4.2008

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Kaliňák: Ja som si svoje urobil

Kaliňák hovorí, že už je na politickom dôchodku.


Už ste čítali?