reklama

Aj mňa teší, dcérenka

Narkomani sú vraj ľudia, čo si takéto označenie (ľudia) ani nezaslúžia. Živoria si svoj život bez morálky, charakteru, sú odporní, obyčajne niečim nakazení a niet v nich ani najmenší náznak citu. Sú odpísaní, už na pohľad zničení a každému, čo si hovorí, že je normálny sa musia hnusiť. Lenže aj honosné a drahé diamanty sa nachádzali najprv v blate a špine, než si ich niekto veľmi „nóbl“ zavesil na krk a pýšil sa nimi. Nie som naivný a nenechám si nahovoriť, že všetko, čo nemá svoj lesk je bezcenné. Možno preto som taký bohatý a veľa ľudí mi závidí, že ma Boh obdaroval toľkou krásou a šťastím, čo mám okolo seba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)
Obrázok blogu

Monika

Ukončenie mojich krásnych snov a ranný budíček boli zariadené „úplne úžasným“ zvukom vŕtačky od našich susedov. Viete si to predstaviť? Nehorázne! Odpustila som im to iba z dôvodu poobednej časovej situácie, ktorú ukazovali hodiny, čo bol obvyklý čas môjho vstávania.

Prišlo mi to ako ráno každého iného obyčajného dňa v týždni. Nemala som pocit, že by sa vzduchom šírili nejaké zvláštne, podivuhodné energie a že by sa malo stať dnes niečo neobvyklé. Priznávam, to mi ani na um nezišlo.

Možno to bude znieť kruto, ale veľmi ma potešilo, nadchlo, dodalo mi elán, že som SAMA DOMA! YES, YES! KONEČNE! Neskutočne, priam neuveriteľne, som už potrebovala byť SAMA SO SEBOU, nikým nerušená, neobmedzovaná, voľne sa pohybujúca po byte, bez obáv z otázok, príkazov, požiadaviek, či pripomienok okolia.

Po raňajkách a cige som si zapla hudbu, sadla za PC a pustila sa do písania seminárnej práce do školy. Jedným z dôvodov, prečo som nekašľala na školu, nešla von vystrájať a flákať sa, bol aj ten, že ma to celkom bavilo. A okrem iného, nemusela som mať „halušky“, že príde nejaký narušiteľ môjho kľudu. Mio, môj jediný, milovaný, ustavične ma napádajúci a večne sa o mňa strachujúci mladší braček, bol poslušne v školičke a potom mal ísť von s kamošmi. Mišuuu, môj najsamlepší kamarát, môj strážny anjel, moja víla Amálka, bol s rodinkou na nákupoch. Najsuperskejšia, najstarostlivejšia, jednoducho najúžasnejšia osôbka na celom svete, nikým a ničím nenahraditeľná moja mamička, samozrejme poctivo „makala“ v robotke. A láska môjho života, môj vytúžený princ, svetlo môjho dňa, moja spása a záhuba v jednom, sa opäť bohviekde flákal. Takže som si úplne „na totálku“ vychutnávala slobodu domova.

Po chvíli som sa pozrela na hodinky a bolo už takmer osem hodín večer. Neuveriteľné, ako čas dokáže rýchlo plynúť, keď je človeku príjemne a cíti sa dobre, uvoľnene. Začínala som však mať strach o maminu, nakoľko mala vypnuté obidva mobilné telefóny. Nespomínala, že sa chystá dnes na nejaké stretnutie, neozvala sa mi celý deň a to je u nej predsa len neobvyklé. Mio tiež nemal o mamine žiadne info. Teda to mi tvrdil...A taktiež sa mi nepozdávalo, že Misuuu mi nezavolal, len písal SMS-ky. Tuším okolo deviatej som napísala aj strýkovi, či mamina náhodou nie je u neho. A jeho reakcia? “Mamina je už veľká, nemusíš sa o ňu báť, vie sa o seba postarať...“ Hmm..., že:„díky, faktfajnfilm!“ Minula som si posledný kredit. Po tomto zistení mi neostávalo nič iné, len čakať a čakať a pokračovať v písaní školskej povinnosti. NEZNÁŠAM ČAKANIE !!!

Pohodlne usadená v koženom kresle, nohy vyložené na stole, som bola hlboko začítaná do knihy, z ktorej som čerpala myšlienky k práci. Zrazu, nečakane, tento stav narušilo potrasenie sedadla a výkrik:„Čo sa to tu deje?! “Skoro som od ľaku dušu vypľula spolu s práve prečítanými myšlienkami a písmenkami. Typické! Kto iný by sa tak mohol zabávať na zľaknutí začítaného mladého dievčaťa, než môj braček?!

Usmieval sa od ucha k uchu, mal dobrú náladu. Myslela som, že je všetko v poriadku..Počula som, že prišla aj mamina a Mišuuu, tak som ich išla pozdraviť. No keď som vstúpila do vedľajšej miestnosti, ovalil ma ťažký vzduch, negatívna energia a nepokoj. Bola som obklopená zvláštnymi pocitmi.

Vrátila som sa do izby, kým sa navečerajú. Neustále som premýšľala nad pocitmi, ktoré mnou burcovali. Na detskej izbe sa rozleteli dvere:„Ciciak, poď do obývačky, ideme sa rozprávať!“ zavolal na mňa Mio.

Fu!

Hlavou mi v tej chvíli preletelo asi milión možných otázok, o čom sa chce mamina asi rozprávať. Zalial ma pot, ale upokojovala som samu seba myšlienkou, že to nemôže byť až také vážne, nebodaj zlé, keď je u nás aj Mišuuu.

„Čerešnička moja, v prvom rade chcem, aby si vedela, že ťa všetci veľmi ľúbime a chceme ti pomôcť. Boli sme u pána Schwandtnera.“ začala mamina.

NIEEEE...zase dáke drísty. Do kelu, už teraz nemám chuť to počúvať a sedieť tu.
K Schwandtnerovi som mala ísť ja a Porubčanová, moja psychologička. Ona mi ako prvá povedala, že existuje tzv. komunita na princípe liečebne. Vedie ju nejaký chlap, abstinujúci alkoholik. Vraj to robí u seba doma, priamo vo svojej domácnosti, rodine. Toto mi behalo hlavou a zároveň mi v žilách prúdila strašná zlosť! Cítila som sa byť ukrivdená, sklamaná, lebo JA som ho chcela a aj mala vidieť prvá. Nakoniec som sa dozvedela, že Vlado telefonoval mojej psychologičke, potom mojej mamke, a práve jeho robota bola táto tzv. intriga na môj účet.

Rodinka mi rozprávala o tom, ako to u Vlada funguje. Boli tam vyše 6 hodín. Nechcelo by sa mi počúvať rôzne príhody a prípady, aké sa u neho vyskytli. Najviac ma však dojala, zaskočila a zarazila maminina veta:„Buď sa pôjdeš liečiť, alebo si zbaľ veci, polož kľúče na stôl a môžeš ísť kam chceš!“ „Liečiť sa? Ale ja sa nemám z čoho liečiť, mami!“ reagovala som.

Síce som občas húlila trávu, dokonca sa mi pred troma rokmi podarilo prehúliť sa do stavu triezvosti a vtedy som s tým aj sekla. Od tej doby som presvedčená, že na marihuane už nikdy NEBUDEM ZÁVISLÁ. Aj v prípade, že sa raz za čas na nejakej „akcoške“ nafajčím, ťažko sa to vysvetľuje niekomu, kto nič také nezažil a neskúsil. Nechce si to nechať práve odo mňa vysvetliť a ani nemá záujem to pochopiť. I keď nerada, priznávam, posledné necelé tri roky som striedavo aj šňupala pervitín. Ani na tom som však, našťastie, nebola závislá. Lepšie povedané, nestihla som byť. Dokázala som samú seba stopnúť, „neriešiť piko“, hocikedy som sa k tomu odhodlala. Som dosť silná osobnosť a mám veľmi silnú pevnú vôľu, pokiaľ niečo skutočne chcem dosiahnuť. Myslím si...Lenže môj PROBLÉM neboli drogy, bolo to niečo horšie. Tým, že som fetovala, moju hlavu, môj softvér napadol určitý typ vírusu, ako Vlado hovorieva. V mojom prípade paranoje – sluchové, aj vidiny. Že liečiť sa ? Už len z tej vety ma išlo roztrhnúť! Samozrejme, do debaty sa pridal aj môj braček a už to bolo v ťahu...hádka typu sodoma-gomora sa môže schovať.

Keď sa naša „diskusia“ po približne dvoch hodinkách skončila, samozrejme, mojou vetou:„Dobre mami, pôjdeme spolu za pánom Schwandtnerom“, „mierne“ psychicky zničená mamička si išla ľahnúť. Rozprávala som sa ešte s Miom, Mišuuu si tiež povedal svoj názor. Nadobúdala som stále viac a viac taký vnutorný pocit správneho rozhodnutia sa. Bola som, na moje vlastné prekvapenie, kľudná, spokojná a vyrovnaná.

Nastal deň „SchwandtnerD“... Mišuuu, keďže už poznal cestu, a bol taký dobrý, maminu a mňa odviezol do Budmeríc. Nemala som ani potuchy, kde to je. Celú cestu sme boli viacmenej ticho. Len hudba a mamine neustále sťažovanie sa na všetko-nahlas hudba, pootvorené okno, fúka jej na krk, ale na to sme už boli zvyknutí. „Už sme tam?“ pýtala som sa. „Ešte nie.“ Po chvíli:„A už tam budeme?“ pripadala som si ako Oslík z rozprávky Shrek. „Už sme tu!“ vyhlásil Mišuuu asi po hodine a pol. Hneď za nami zaparkovala aj moja pani psychologička. Zoznámila som sa s pánom Schwandtnerom a prvé, čím ma vytočil a odradil bolo, že Mišuuu nás, chúďa, musel počkať v aute . Na prvý pohľad vyzeral Vlado ako typický starší ujo, pánko. Stále si ma obzeral...pripomínal mi môjho deduška. Dokonca aj počas rozhovoru - on je ten najmúdrejší, všetko vie a pozná bez toho, aby som mu k čomukoľvek čokoľvek povedala, jeho neoblbnem rečičkami, on si prežil svoje, on tu mal už všelijaké decká, atď...však to poznáte.

„Blbé“ však na tom bolo to, že cca po hodinke rozprávania sa s ním som zistila, že to nie sú len „starecké táraninky“, že do mňa skutočne vidí, rozumie tomu, čo hovorím. Okamžite pochopil veci, ktoré sa snažím rodine vysvetliť už niekoľko rokov všemožnými spôsobmi. Spočiatku mi vadilo, že ma furt chytá za ruky, objíma, mojká...ale neskôr už nie. Ani sama neviem prečo, pretože nepatrím medzi tie typy ľudí, ktorí sa nechajú len tak hocikým obchytkávať. Prvá veta, ktorou si ma Vladko získal, bola:„ Moje malé sprosté dieťatko, tvojím problémom nie sú až tak drogy, ale tvoja hlava a okolie!“ TAKMER NEUVERITEĽNÉ, že človek, ktorý ma videl prvýkrát v živote, pochopil a skutočne našiel, videl, vycítil, alebo ja neviem čo, aký je môj skutočný problém...Veľmi ma potešilo, že existuje už tretí človek na tejto planéte (prvý som ja a druhý je Mišuuu, dokonca aj ten, o ktorom som si myslela, že je mi súdený, moja spriaznená dušička, ma v tomto sklamal a pritom tie pocity a paranoje sám veľmi dobre pozná), ktorý si je istý tým, ako to so mnou v skutočnosti je a VERÍ MI, že naozaj je to tak, keďže to tak vidí aj on sám...

A tá druhá veta? Hm...Vlado si ma posadil na kolienko ako malé dievčatko. “A kde máš tatina?“ Moja reakcia znela:„Nemám!“ Nadýchla som sa a chcela pokračovať vo vete, ale Vladušo mi skočil do reči:„Ale čo to trepeš! Veď sa na neho pozeráš!“ Vyrazil mi dych! Ostala som ako obarená a vypleštene naňho pozerala. Uprene sme si hľadeli do očí. Okolie som úplne prestala vnímať. Neváhal a pokračoval ďalej: „Dlho si ma hľadala, čo?“ Tak vtedy ma „zabil“! A moja reakcia? Bez stotinového zamyslenia zo mňa vypadlo:„ No! Tak tomu ver!“ Úprimne povedané, nechápala a nečakala som, že by som si dokázala tak rýchlo obľúbiť nejakého muža, obzvlášť takého, ktorého by som nebrala ako svojho budúceho potenciálneho partnera. Ale ten pocit sa mi páčil... Teší ma, že Ťa spoznávam, tati!

Aj mňa teší, dcérenka, naozaj!

Drogy (Vlado Schwandtner)

Drogy (Vlado Schwandtner)

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  2x

O problémoch mladých, ich rodín a hlavne o nebezpečenstve závislostí. Tiež o tom, ako predchádzať životným katastrofám, prípadne ako ich úspešne riešiť.Prvý kolektívny blog na SME.Tento blog budú svojimi článkami zaplňovať rôzni autori, ktorí sa dostali do problémov s drogami, alebo majú k tomuto problému čo povedať. ZÁZEMIE - úžasné združenie, kde som podpredseda Zoznam autorových rubrík:  Články našich detíČlánky rodičov našich detíČlánky príbuzných našich detíDenníkyVšeobecnéRaperus anonymus narcoticusDobrá víla ZuzkaJÚLIA FUČÍKOVÁ

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu