Smutný raj

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 6.9.2009 o 19:21 | (upravené 15.3.2010 o 10:41) Karma článku: 12,61 | Prečítané:  15758x

Melisa začala fetovať cez prázdniny po základnej škole. Dovtedy bola celkom poriadne dievča, aj keď vyvádzala všelijaké kúsky, ako to v takom veku býva. Nikdy však neprekročila hranice, ktoré oddeľujú „živé“ deti od grázlikov. Počas tých prázdnin si však našla dve kamarátky, už známe firmy, ktoré boli od nej oveľa staršie. Tie ju prijali za seberovnú a problém bol na svete. Mala skoro pätnásť rokov, vo vrecku občiansky a bola na vrchole inteligencie, teda v puberte.

Rodičia sa ma často pýtajú, ako je možné, že ich dieťa sa dalo na drogy. Malo predsa naozaj dobré podmienky, dobre ho vychovávali a predsa sa im „nevydarilo“. Učitelia zase špekulujú, akú formu prevencie a v ako rozsahu by mali zvoliť, aby sa deti takto nezvrhli.

Možno tento príbeh podá vysvetlenie a priblíži uvažovanie detí, ktoré sa pre drogy rozhodli. Napísalo ho jedno z mojich dievčat. Je to iba začiatok jej príbehu. Opisuje jeden mesiac, ktorý bol asi najdôležitejší v jej živote. Príbeh pokračuje nasledujúcich dvanásť rokov až po jej príchod k nám. Tu sa mal skončiť, no dúfam, že bude ešte veľa rokov pokračovať, no iným smerom. Kto nemáte v láske dlhé čítanie z obrazovky počítača, ani čítať nezačnite. Je toho sedem strán. Napísaných je ich však dohromady zatiaľ 45. Bude to drsné čítanie, no autentické a hlavne očisťujúce pre Melisu, ktorá je jeho hlavnou aktérkou.

Teraz už Melisa: PRÁZDNINY

Základnú školu som ukončila úspešne. Nie úspešne, akože som ju nejakým spôsobom došúchala, ale ako úspešná žiačka. Bola som prijatá na elitnú školu v Piešťanoch. Hotelová akadémia s vyše 50 ročnou tradíciou. Dostala som sa tam bez protekcie, aj keď som mamu lámala, nech tam hodí nejaký úplatok. Odmietla. Vtedy mi povedala, že ak sa tam nedostanem cez moje schopnosti a vedomosti, tak tam nepatrím a pôjdem na inú školu. Očividne mi v tom nechcela pomôcť. Dnes som jej za to vďačná, lebo keď človek dosiahne niečo vlastným úsilím, je to na nezaplatenie.

Moja nová škola, kam som mala nastúpiť od semtembra, bola viac ako 60 km od môjho bydliska.  Znamenalo to, že pôjdem na internát. Strašne som sa tešila, lebo mať skoro pätnásť rokov a vypadnúť z domu, síce len na týždňovky, ale predsa, bola u mňa známka dospelosti. Od mojej „dospelosti“ ma však delili ešte dva mesiace prázdnin.

Zohnala som si brigádu v podniku u nás v meste. Nieže by som bola na to finančne odkázaná, to vôbec nie. Lenže keď som mala už takú dospelácku náladu, tak som si k tomu pridala aj zodpovednosť, aby som sa natrénovala na môj budúci život na intráku. Do 33-ky, ako sme všetci volali ten podnik, kde som brigádovala, chodili ľudia miestni, aj nemiestni. Domáci aj z okolia. No proste všetci. Najradšej som mala, keď prišli chalani z nášho sídliska.

Bývala som na sídlisku, ktoré nazývajú čínsky múr. Myslím si, že to je veľmi výstižné pomenovanie. Mnoho panelákov je postavených vedľa seba a fakt to pripomína čínsky múr. Naše sídlisko bolo akýmsi stretávacím bodom všetkých detí z panelákov, aj z okolitých ulíc. Tvorili sme geto zvané „Sokolská street.“ Toto geto pozostávalo najmä z chlapcov a baby v ňom mali malé zastúpenie. Až na pár dievčat, ktoré mali úlohu frajeriek nejakých jednotlivcov. No a pravdaže ja, lebo môj brat tiež patril do toho spolku.

Môj život sa začal deliť medzi brigádu, geto a čakanie na dovolenku s mamou. Ako inak než luxusnú. S partiou sme chodievali na školák hrávať basket, alebo sme sa na sídlisku iba tak poflakovali. Chalani chodievali do 33-ky keď som mávala službu a ja som ich pravdaže skoro vždy „zabudla“ zúčtovať.

Do partie začala chodiť sestra jedného z chlapcov, čo nebolo nič neobvyklé, až na to, že mala o sedem rokov viac ako my. Všetci sme tam boli viac-menej rovesníkmi. Rozdiel spočíval v dvoch či troch rokoch hore dolu. No ona sa vymykala z tohto rámca, ale aj napriek tomu medzi nás úžasne zapadla. Chalani ju obdivovali, že je už naozaj dospelá a vôbec sa tak nespráva a baby zas preto, aká je v pohode a fajn. Možno to vyznie smiešne, ale keď má človek pätnásť a baví sa s ňou baba čo má dvadsaťdva  ako s rovnocennou, je neuveriteľný zážitok.

Volala sa Ľxxx. Pekná, sympatická blondína, ktorú mal každý rád. Všetci ju poznali, vrátane mafie, policajtov aj normálnych ľudí a všetci sa s ňou chceli baviť. No a hlavne to bola moja kamka a tak ma to posúvalo do inej dimenzie, tým pádom sa chceli všetci baviť aj so mnou. Aj keď som vedela, že je to kvôli tomu, aby sa dostali k nej. Na dôvodoch nezáleží, len zrazu som bola úžasne dôležitá a to sa musím priznať, že mi dosť imponovalo.

Na jazerách otvorili nový zábavný podnik - skleník. Skleník preto, lebo všade naokolo boli presklené vitríny. Začali sme tam chodiť aj s Ľxxx a ako inak - sedávali sme pri VIP stole, ak sa to dá tak nazvať.

Za barom robila Zxxx, ktorá sa pred nedávnom vrátila z Nemecka. Ľxxx sa s ňou poznala už predtým, myslím tým pred Nemeckom. Náramne sa k nám hodila. Boli sme naladené na tej istej vlnovej dĺžke. No, ak mám povedať pravdu, Zxxx bola horšia. Ľxxx poznala majiteľov skleníka, tak sme si tam mohli dovoliť omnoho viac ako ostatní. Cez deň sme robili každá vo svojej robote a v noci sme vyvádzali v skleníku. Naša najčastejšia zábava spočívala v tom, že sme zbytočne provokovali ľudí, ktorých potom kvôli nám vyhodili, lebo nás vyhodiť nemohli. Ozaj zábava! Zxxx bola v týchto veciach naozaj špecialista. Pľula do bagiet, tancovala na biliardových stoloch a ak sa niekomu nepáčilo, že mu naservírovala pivo bez peny, tak mu ho jednoducho vyliala na hlavu a bolo. Toto bol iba zlomok z našej zloby. Niekedy,  teda dosť často, sme sa aj pobili.

Ten večer sa nijako neodlišoval od tých predchádzajúcich v skleníku. Zxxx, ako člen personálu, sa starala o zábavu. Tancovala na bare a kopala do pohárov. Nič neobvyklé. Viem, niekomu by sa zdalo, že dievčatá by sa takto správať nemali, ale kto už dá na to, čo ľudia povedia.

Zrazu Zxxx vykríkla smerom k nám a aby sa poistila, že jej venujeme pozornosť, hodila po nás ešte pohár. Nedalo sa nevšimnúť si ju! Ukazovala smerom k bráne, ale nič sme nepočuli, lebo hudba hrala viac ako nahlas. Cez hlavný vchod prichádzal akýsi postarší pán, čo kríval na jednu nohu, alebo aj na obe. Čo ja viem, nedalo sa to dobre rozoznať.

„ Čxxxx!“ skríkla Ľxxx a rozutekala sa smerom k nemu. Tam sa objímali dosť dlho a potom dokrivkali ku stolu, kde sme sedeli. To isté sa opakovalo so Zxxx. Potom mi ho predstavili a prisadol si k nám. Čudesná to postavička ten Čxxxx. Mal asi tak okolo 55 rokov, pár šedivých vlasov na hlave, stále sa smial a tak ukazoval tých päť zubov, čo mu ostali v ústach. Napriek tomu z neho vyžarovalo niečo, čo človeku nedovolilo odtrhnúť od neho oči.

Dozvedela som sa, že akurát vyšiel z basy, kde bol mimochodom už asi sedem krát a na dosť dlhé pobyty. To vysvetľovalo jeho pokročilý vek. Zásadne rozprával v neurčitkoch. Oznámil nám, že si práve rozbieha biznis, na čo Zuza ihneď reagovala otázkou: „ Máš tu niečo?“ Nevedela som si presne predstaviť, čo sa ukrývalo pod pojmom biznis.

Čxxxx sa z chuti rozrehotal, odkryl tých päť zubov, postavil sa a ukázal nám, aby sme ho nasledovali. Vyšli sme cez bránu a viedol nás k starému ošúchanému Žiguláku, v ktorom bolo natlačených asi šesť ľudí, ak nie viac.

Postavili sme sa za auto, Čxxxx siahol do vrecka a podal niečo Zxxx. Nato Ľxxx vytiahla peniaze a podávala ich Čxxxx, no ten robil drahoty a nechcel si ich zobrať. Ľxxx sa nenechala iba tak odbiť a strčila mu ich do vrecka. Ja som tam stála ako magor a vôbec som nevedela o čo sa jedná, ale som ani nemala nejakú potrebu pýtať sa. Vedela som veľmi dobre, že keď ma do toho zasvätili, tak sa mi neskoršie dostane aj vysvetlenie. Napodiv sme sa veľmi rýchlo rozlúčili, no nezamierili sme do skleníka, ale opačným smerom. Sadli sme si k vode na opustené miesto a Zxxx začala vyberať cigarety a niečo robiť.

„ Už si to niekedy mala?“ opýtala sa ma Ľxxx.
„ A čo akože?“ nechápala som.
„ Heroín.“ Záporne som pokrútila hlavou.
„ A chceš?“ opýtala sa Zxxx
Ľxxx: „ Nedávaj jej to ty krava, keď to ešte nemala!“
Zxxx: „ Čo, nech si dá, nech vie čo je život!“
Ľxxx: „ Ani ja to nechcem brať každý deň, to si nemôžem dovoliť.“
Zxxx: „ Kto hovorí o každom dni?“
Ľxxx: „ Bude jej zle, hovorím ti nedávaj jej to!“
Zxxx: „ No a?! Ale potom jej už bude dobre.“ 
Ľxxx: „ Ak sa niečo stane, ja ťa zabijem!“
Zxxx: „ A čo by sa akože malo stať? Tak mi tu budeme kaprovať a ona sa na nás nechápavo pozerať?“
Ľxxx: „ Mne je jedno, nech sa rozhodne ona.“
„ Tak chceš?“ Zxxx sa obrátila s otázkou smerom ku mne.

Vždy som mala jasné názory, čo sa týkalo drog. Teda lepšie povedané odoberala som časopis Maxisuper a na zadnej strane boli tričká, ktoré sa dali objednať. Jedno tričko nieslo nápis: „ Život je len jeden, na drogy preto jebem.“ Keď som k tomu pridala osvetu, ktorú nám robili na škole, tak mi vždy vyšlo iba jediné, že drogy sú zlé a tým pádom aj môj postoj bol negatívny a teda správny. No nič z toho ma nepresvedčilo o tom, že by som to nemala vyskúšať a tak na Zxxx otázku som odpovedala áno.

Je nesmierne podivuhodné, ako človek, teda ja, dokáže v mihu blesku zmeniť názor z negatívneho na pozitívny. Už presne neviem prečo som sa tak rýchlo rozhodla, asi som sa snažila nevybočiť od mojich kamošiek, aby ma neodsúdili, alebo som si myslela, že to je fakt dospelé, alebo proste, keď oni, tak aj ja. Smiešne, viem, ale keď som mala pätnásť rokov, rozmýšľala som presne týmto spôsobom. A navyše, kto fetoval v tej dobe bol frajer, aj napriek všetkej negatívnej osvete. To, myslím si, boli pádne dôvody, aby som začala, lebo ako som už povedala, život pätnásťročnej baby stojí práve na tom.

Zxxx najskôr upravila cigaretu, potom vytiahla obálky čo mala od Čxxxx a vtiahla obsah tých obálok do cigarety. Naslinila ju a zapálila. Potiahla si asi dva, alebo tri krát a podala ju Ľxxx, ktorá spravila to isté. Nasledovala som ja. Chytila som tú cigaretu, akoby na nej závisel celý svet. Silno som si potiahla a zadržala dym. Zxxx ma povzbudila, nech si potiahnem ešte raz. Poslúchla som. Mala som v ústach takú horkú chuť, že som sa v momente dogrcala. Ľxxx mi dala napiť a znova to išlo zo mňa von.
„ A toto má byť všetko?“ nechápala som, čo je na tom také úžasné.
„ Musíš si dať viac krát, aby ti bolo dobre!“ ozvala sa Zxxx ako najväčší odborník.

Pár krát som si ešte potiahla a pár krát ešte grcala. Myslím, že sa to zopakovalo asi osem krát. Potom som si ľahla na trávu a bola som rada, že ma už nenadúva. No a musím priznať, že keď si odmyslím to grcanie, tak ten stav bol náhodou celkom príjemný. Miestami som nevedela, či spím alebo bdiem a ležalo sa mi tak fajn, že som sa nevládala a ani nechcela postaviť.

Ležali sme tam ako tri mŕtvoly, neviem presne ako dlho, no domov som prišla okolo piatej nadránom. Ľahla som si do postele a počula, že mama vstáva do roboty. Počkala som kým aj s otcom odídu a vstala som. Išla som do kuchyne a otvorila chladničku. Krupicové slíže budú to pravé na môj žalúdok. Naložila som si a donútila zjesť to. Cítila som sa fakt pod psa, ale zato frajersky. Ešte „frajerskejšie“ som odkráčala späť do postele a v momente som bola tuhá.

Zobudila som sa až na nepríjemný pocit v žalúdku. Najskôr som si myslela, že sa mi to sníva, ale keď ma začalo napínať, donútila som sa ísť na záchod. Človeče, tak to bol naozaj poriadny rachot! Nikdy som nič podobné nevidela, ani keď môj brat tyčkoval opitý cez zábradlie a bolo vidno zbytky večere, čo ešte žalúdok nestihol spracovať. Slíže mi v plných kusoch išli cez nos a cez ústa. Tento masaker trval tak dlho a bola som z neho taká vyčerpaná, že som zaspala na hajzlovom dekly. Keby som vtedy vedela, akú významnú úlohu zohrá hajzel aj s deklom v mojom budúcom živote, nebrala by som to tak tragicky. No teraz musím uznať, že tie krupicové slíže neboli „to pravé“ na môj žalúdok.

Kým prišla mama z roboty, dala som sa nejako dokopy. Pravdaže doma som sa nepochválila mojím zážitkom z noci. Veď načo aj, mamu pokojne vynechám z takýchto vecí. Nejako som tušila, žeby ma asi nepochopila a už vôbec by sa jej to nezdala taká frajerina ako mne.

Vždy, keď som spravila niečo zlé, alebo naopak dobré a mala som z toho zvláštny pocit, spätne som to analyzovala. To by bol aj tento prípad, keby som na to mala čas. Čas analyzovať! Nemala som kedy, lebo som musela ísť do roboty a pred záverečnou ma už čakala Ľxxx so Zxxx. Pomáhali mi robiť uzávierku mojej buksy, aby sme vypadli čím skôr. Na moje prekvapenie sme nešli do skleníka, ale na školák blízko sídliska. Cestou som sa dozvedela, že oni stihli ísť už k Čxxxx a kúpiť ďalší fet. Takisto som sa dozvedela, že obidve už majú „krásnu“ feťácku kariéru za sebou a že každá tú kariéru stopla iným spôsobom. Zuza tým, že emigrovala a Ľxxx asi nemala veľmi na výber, lebo robila v materskej škole a kým deti poobede spali, ona fetovala. Bolo to ozaj nezodpovedné. Teda ak som ten ich výklad správne pochopila.

Na školáku sa opakoval obraz z predchádzajúcej noci. Ak som aj na okamih zaváhala, že by som si nedala, tak Zxxx  ma veľmi rýchlo presvedčila.
„ Tu máš a nestrečkuj!“ potom sa s chuti zasmiala.
Začala mi vysvetľovať, že to si musím dať viac krát, aby mi bolo fajn. Ak som niečo z toho správne pochopila, tak to, že na tom, či si opäť dám fet veľmi záleží, akých ľudí mám naokolo. Nemyslela som si, že Zxxx mi to núti preto, aby som grcala ako lev, ale preto, aby mi bolo fasa, ako jej. Veď od toho sú kamky, no nie?

Z dnešného pohľadu mi moje rozmýšľanie príde strašne detinské, no ako ospravedlnenie by malo stačiť to, že som mala iba pätnásť.

Neviem koľko presne sme toho vyfajčili, ale grcali sme všetky tri. Ja pravdaže najviac. Prekvapilo ma, že už to nebolo ako keby som mala pokazený žalúdok a veľké bolesti brucha. Išlo to zo mňa takou ľahkosťou, až sa mi to dokonca páčilo. Vyznie to čudne ale to grcanie sa stalo naozaj príjemnou záležitosťou. Dokonca sa mi po ňom veľakrát uľavilo a nasledujúci stav som si mohla vychutnať oveľa lepšie.

Ten stav sa volal kaprovanie. Kaprovanie preto, lebo človek pritom vyzeral naozaj ako kapor. Otváral a zatváral ústa, len v podstatne pomalších intervaloch a pritom mu občas tiekli z úst sliny a občas zase nie.

Tak to vyzeralo z vonku ale z vnútra je to neopísateľný pocit. Kto to nezažil, asi nikdy nepochopí o čom rozprávam. Hľadám vhodné slová, ktoré by to aspoň trochu priblížili, no mám strach, že také ešte nevymysleli. Skúsim nejaké synonymá. Najsamlepší, očarujúci, utlmujúci a zároveň fantastický pocit, aký sa snáď nedá navodiť iným spôsobom. Aspoň mne sa to dovtedy nepodarilo dosiahnuť. Ak aj áno, tak jednotlivo, nikdy nie všetky pocity spolu a ani nie v takej intenzite.

Voľno, konečne som dostala voľno v robote. Celý deň som prespala a zobudila ma až mama, keď pre mňa prišla Ľxxx. Rýchlo som sa obliekla a utekala dole.

Ľxxx: „ Čo robíš celý deň? Volala som ti asi 150 krát!“
Ja: „ Spím.“
Ľxxx: „ Nečudujem sa, po fete sa naozaj dobre spí.“
Ja: „ Som unavená, ja chodím do roboty, čo si myslíš!“

Ľxxx sa rozrehotala a ironicky dodala: „ No jasné!“ Chcela som sa tváriť vážne, ale nešlo to a musela som sa smiať aj ja.

Ja: „ Kam ideme?“
Ľxxx: „ K Čxxxx.“

Čxxxx býval či pôsobil o dve ulice ďalej, ako som bývala ja. Celá tá ulica, kde sa zdržiaval bola nesympatická a dodnes tak na mňa pôsobí. Ohováračské babizne postávali vonku, mladé cigánky ťahali svoje decká krížom-krážom po celej ulici, malí sopľoši hádzali kamene a kde tu niekto vykrádal auto za neustáleho manželského revu, ktorý vychádzal zo skoro každého okna.

Čxxx býval v jednej z tých bytoviek na vrchnom poschodí. Už vo vchode, aj vo výťahu bolo cítiť pach heroínovej horkosti. Zaklopali sme. Otvoril nám akýsi chlapec, čierny ako uhoľ. Ľxxx sa opýtala kde je Čxxxx. Gestom naznačil, aby sme išli dovnútra.

„Úžasný byt!“ Tapety ztrhané až na panel, divný zápach sa bil s heroínovým, krik a bitky to všetko bolo jeho súčasťou. V tom trojizbovom byte bolo naskladaných asi 30 feťákov, ktorí sa hádali o dávku, kradli si navzájom, vešali sa po lustroch a rozbíjali veci.

Čxxxx sedel v kuchyni s nejakými dvoma chlapmi a akože so svojou frajerkou. Očividne sa asi potešil našej návšteve lebo nás veľmi milo privítal. Kedže tam boli iba dve stoličky, nemali sme si kde sadnúť. Na jednej sedel Čxxxx a na druhej kaprovala jeho slečna. Čxxxx sa automaticky postavil a uvoľnil jednu stoličku, na ktorú si sadla Ľxxx. Potom pristúpil k svojej slečne a buchol ju po hlave. Hlavu mala opretú o stôl, ústa otvorené a sliny jej tiekli na kolená. Nereagovala. Skúsil to ešte raz, ale s väčšou silou. Niečo zamrmlala, no nepohla sa. Čxxxx zahučal: „ Vstávať, ty kurva!“ a kopol do nej. Nič. Chytil ju za vlasy a ťahal smerom von z kuchyne. Nevstávala zo zeme a tak jej takú šupol, že sa šúchala cez celú chodbu a zastavili ju až dvere na spálni. Zavrel dvere na kuchyni, pohladkal sa po bruchu a nahlas si vzdychol. Bolo jasné, že je spokojný sám so sebou. Usmial sa a z vačku vybral štof. Bez toho, aby nám venoval akúkoľvek pozornosť, hodil každej po tri obálky a pokračoval v rozhovore s tými chlapmi.

Bez ohľadu na to, čo som práve videla, nemala som z Čxxxx zlý pocit. Ku nám sa správal milo. Zatiaľ, prebehlo mi hlavou.

Tí dvaja chlapi boli juhoši a zásobovali Čxxxx štofom. Okrem iného točili koks asi v celom bratislavskom kraji. Všimla som si hlavne jedného z nich. Bol vysoký ako hora, do šírky obdobne a išiel z neho strach. Volal sa Jxxxx. Hovoril veľmi málo a keď, tak iba k veci, aj to maximálne tri slová. Jxxxx vytiahol koks a hodil ho smerom k nám. Bez slova, pravdaže. Čxxxx  nám dal cigy a my s Ľxxx sme začali vyrábať heroinovo-kokaínové kúsky. Vyfajčili sme spolu asi päť cigariet. Čxxxx si to ohromne pochvaľoval a bolo vidieť, že má naozaj dobrú náladu. Ospravedlnil sa nám, že bohužiaľ teraz bude musieť odísť, ale keď chceme môžeme tu naňho počkať. Dal nám ešte zo desať obálok a všetkých naokolo upozornil, že keď sa nám niečo stane, alebo zmizne, narobí iné poriadky. Peniaze nechcel. Divné, vždy som si myslela, že drogy sa kupujú a nie darujú.

Prešli sme s Ľxxx do druhej izby. Hrôza! Na roztrhanom gauči sedelo asi desať zkaprovaných ľudí, niektorým dokonca trčali ešte striekačky z rôznych častí tela, ďalší si varili ich filtre, jeden si búchal hlavu o stenu a druhý sekal sekerou do skrine. Dostali sme osobného strážcu. Bol to ten čierny chlapec, čo nám otvoril dvere. Volal sa Mxxx a mal čiernu mačku, ktorá sa s obľubou vysrala na stred stola. Ten byt bol Mxxx rodičov, ktorí žili v Nemecku. Pôvodne tam išiel aj Mxxx, ale keďže tam nevedel zohnať štof, tak sa dal na alternatívne drogy a skončilo to tak, že sa prechádzal v plutvách po Hamburgu.  Tak ho rodičia poslali naspäť, na Slovensko. Miesto na gauči už nebolo a tak Mxxx zhodil dvoch feťákov na zem, aby sme si mali kam sadnúť. Myslím, že im to nevadilo, lebo to by museli najskôr vnímať, čo sa deje okolo nich. Kam ich zhodil, tam aj ostali ležať. Ľxxx hodila dve obálky Mxxx a odo mňa dostal ďalšie dve. Pichol si a bolo po strážení.

Neviem koľko sme tam strávili hodín, ale Čxxxx sme sa už v ten deň nedočkali. Keď sme odchádzali, všimla som si starého dedka sedieť pri vchodových dverách. Smrdel od piva a bol celý pomočený.
„ A toto má byť čo?“  drgla som do Ľxxx.
„ To je nagyapa, Mxxx dedko. Nikto ho nechce, tak ho tu Čxxxx má.“
Mykla plecom a odišli sme. Chudák, pomyslela som si a došlo mi ho naozaj ľúto.

Kto sa dočítal až do týchto miest by mohol už aj vyjadriť svoj názor v diskusii. Melisa chce totiž svoj príbeh nielen dopísať, ale aj ho knižne vydať a potrebuje poznať váš názor. Bude to o príbeh o drogách, prostitúcii, mafii, zločine a  o nešťastí. Ale aj šťastí, lebo veľa krát už zháňala mince , ktoré mali byť uložené na jej očiach pre Chárona, aby ju previezol na druhý breh. Skrátka príbeh inteligentného dievčaťa z dobrej rodiny, ktoré vo svete drog zablúdilo.

Pokračovanie príbehu uverejním dnes, 7.septembra o 11,00 hod.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Hapal prekvapil, Slováci vyhrali rozdielom triedy

Novému trénerovi národného tímu Pavlovi Hapalovi premiéra vyšla.


Už ste čítali?