Smutný raj (5)

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 8.9.2009 o 12:28 | Karma článku: 14,28 | Prečítané:  7040x

Tu je bezpredmetný akýkoľvek môj komentár. Možno iba poznámka, že Božie mlyny melú naozaj pomaly, až sa zdá, že sú zbytočné. Toto je už piata a možno posledná časť.

S Bohom v posteli
Cítila som sa ako zbitý pes, vlastne som sa každý deň tak cítila, ibaže toto poobedie bolo obzvlášť zlé. Dostala som bitku za Ľxxx. Tí smradi keď zistili, že niektoré z báb aj napriek všetkým okolnostiam, ktoré tam boli obzvlášť kruté, zostali kamarátky, tak zaviedli novú taktiku. A nás dvoch sa pravdaže tá taktika týkala. Keď zistili, že naše kamarátstvo pretrváva, tak mňa bili keď Ľxxx nerobila a Ľxxx zase keď som nerobila ja.

Nerobila. Definícia tohto slova u nich presne znamenala mať za noc 15 chlapov. Síce klub bol otvorený „iba“ 10 hodín, takže keď som sa každému venovala len hodinu, za ktorú si zaplatil,  tú kvótu som nemala šancu splniť. To v praxi znamenalo výprask ako hrom pre Ľxxx. No a pravdaže opačne. Aj keď sa Ľxxx v niektoré dni podarili krkolomné kúsky a  počet jej klientov bol nad 15 kusov, pre mňa to znamenalo, že ráno sa môžem tešiť „len“ na facky a možno nejakú lepšiu šupu na nos.

Už dávno som si prestala klásť otázku z čoho sú tie baby tak zničené. Odpoveďou mi bolo, keď som vstala a pozrela sa do zrkadla. Najlepšie holá, lebo tak som videla, kde mám modriny, preliačiny, poprípade opuchy a podľa toho som vedela ako sa mám obliecť. No nie vždy sa mi to darilo. Lebo oblečenie, ktoré som nosila viac odkrývalo ako zakrývalo. Našťastie sme na bare fasovali okrem cigariet aj krycí krém. Ten však nestačil, keď sa mi uprostred súlože pustila krv z nosa a klient sa čudoval ako puk a potom žiadal vrátenie peňazí.

Magor!!! Srať na peniaze, veď aj tak som nijaké nedostávala, len spôsobil to, že ráno som okrem bitky za Ľxxx dostala prídavok aj za toto. Keď som začala protestovať, že ja som v tom nevinne (vinníka som však neoznačila, myslím že to bolo zbytočné), tak pristúpil ku mne zas ten najsilnejší z ochranky a zas mi šupol na ten boľavý nos. V momente sa mi spustil vodopád krvi, ostriekal stenu a aby mi nebolo ľúto, tá stena mi dala druhú ranu. Zosypala som sa na zem a nevládala sa postaviť. Inak ten najsilnejší chlap bol môj favorit. Ten aspoň vedel robiť svoje remeslo poriadne. Ten keď mi napálil, okamžite som išla do bezvedomia, alebo aspoň do kolien a zaliala ma krv. Ostatní nestáli za veľa, pri nich som si vytrpela veľa bolesti.

S mojím favoritom som to mala hneď za sebou. Zaužívala som si taký rituál, že vždy, keď ku mne pristúpil, tak som sa naňho usmiala, čo ho zjavne vždy rozrušilo a znervóznilo a šupol mi ešte silnejšiu ako obvykle. Pre mňa to bolo moje malé víťazstvo, lebo som dostávala zväčša iba jednu ranu a keď som dostala aj viac, už som ich necítila. Bola som poväčšine v bezvedomí. Nie ako iné baby, tie tam márovali aj 10 minút.

Deň voľna sme dostali iba vtedy, ak to s nejakou babou prepískli a nevládala sa zodvihnúť z postele. Ja som sa snažila donútiť postaviť sa na nohy každý deň, aj keď niekedy ma moje nohy neposlúchli. Vedela som veľmi dobre, že baba, ktorá nebola v robote viac ako tri dni, už nepríde. Nebolo ťažké si domyslieť čo sa s nimi stalo. Nijako špeciálne som po tom nepátrala ale noviny, ktoré boli na bare a ktoré som si sem-tam prelistovala ma uviedli do deja. Nemusela som vedieť po španielsky. Stačila fotka neznámej mŕtvej ženy. Neznáma tak celkom nebola, lebo až do minulého týždňa robila v tom istom bare, kde ja.

Mojím najväčším zážitkom z celého dňa býval pohľad na slnko, keď sme nastupovali do busu smerom do práce. To bolo ešte svetlo, inak sme fungovali iba za tmy. Žili, či lepšie povedané prežívali, či živorili sme  iba v noci. Cez deň sme spali, aby si telo aspoň trochu oddýchlo a poobede nesklamalo.
Niekde som kedysi počula, že vraj nádej umiera posledná. Nádej, čudný to pojem v tejto situácií. Čo možno nazvať nádejou? To, že ma čím skôr prizabijú, alebo ma zahrdúsi nejaký klient, alebo čo ja viem čo ešte. Ako som počítala, tak som počítala, ale výsledok vždy rovnaký. Smrť! Smrť bude mojím vykúpením. Od toho momentu som sa prestala báť a dokonca som si priala, nech to príde čím skôr. Ľxxx som sa nezdôverovala s mojou utópiou, lebo, som vedela, že ona sa cíti presne tak isto.
Napriek všetkému sa v tomto bizarnom spoločenstve našlo zopár dobrých ľudí a to predovšetkým cudzích. Z radov klientov, potom chyžná a celkom v pohode bol aj kuchár. Klienti mi nosili všelijaké mastičky a bylinkové obklady na rozkrok, dávali mi tringelty na izbe, kúpali ma a ošetrovali. Musela som byť v strašne zúboženom stave, keď cudzí ľudia so mnou súcitili. Ja som to tak nevnímala. Bolesť sa stala súčasťou môjho života. Veď čo, človek si zvykne na všetko. Nikomu som sa nesťažovala, nakoniec, aj keby som chcela, tak som nemala ako. Rečová bariéra bola viac ako hlboká a gestikuláciou by asi nepochopili všetky súvislosti. Moja konverzácia sa obmedzovala na áno, nie, nebolí a môžem robiť, aj keď som išla skapať.

Je veľmi zaujímavé, čo všetko človek vydrží ak nemá na výber. Doma, keď som sa pichla ihlou do prsta, išla som umrieť.  Tu zo mňa spravili boxovací mech a ešte som si na to aj zvykla. Dokonca som chodila do roboty s úškrnom, akože úsmevom, aj keď som si nemohla ani sadnúť ani ľahnúť a už vôbec nie súložiť.

Na izbe som vždy myslela na jedno jediné. Pane Bože prosím Ťa, nech sa rýchlo odbaví. Nebola som nikdy striktne veriaca, ale tu som fakt nevedela koho mám prosiť. Tak som sa obrátila na Boha, aj keď som s ním vždy jednala ako: „ Hej, kamoš, podaj mi pomocnú ruku a ja to možno niekedy oplatím.“

Asi bol na mňa dobre nasratý, lebo tá pomocná ruka nechodila. Tak som to prehodnotila a pridala som prosím. Veď na čo už myslieť, keď sa nado mnou odbavuje tlstý, mastný, odporný chlap, čo pri tom krochká ako prasa a jeho pot mi kvapkal na tvár. Mala som čo robiť, aby som si zamestnala myseľ niečím iným a Boh bol to pravé. Veď kto iný by ma už počúval!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ROZHOVOR S DAVIDOM ENGELSOM - FÓRUM

Belgický historik: Čaká nás čo Rimanov v prvom storočí pred Kristom

K vláde majú prísť autoritárske režimy.


Už ste čítali?