Smutný raj (7)

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 9.9.2009 o 13:30 | Karma článku: 13,98 | Prečítané:  7019x

Toto je zatiaľ posledná časť Melisinho rozprávania. Dohromady aj s obdobím „pred Španielskom“  opisuje štyri mesiace jej drogových zážitkov. Dohromady však celý jej príbeh trval skoro dvanásť rokov, až po príchod k nám. Tu sa dúfam začne ešte oveľa dlhší príbeh, no už nie taký drsný. Melisa práve dokončieva záverečný článok tejto série a ešte dnes sa Vám pokúsi objasniť jej pohnútky, prečo sa rozhodla svoje zážitky zverejniť.

Útek z pekla


V to ráno pri „výplate“ sme dostali obidve iba pohlavky. Mne sa to hneď nezdalo, tak som provokovala dovtedy, kým som neschytala od môjho favorita dobrú po hube a mala som dušu na mieste.

„Veď takto to má byť po správnosti, no nie?“ oznámila som Ľxxx. Tá namiesto odpovede si poťukala po čele a naznačila mi, že mi šibe.

Keď sme dorazili do nášho hotelíka, tak sme sa s Ľxxx zavreli na WC. To bola naša pracovňa. Tam sme riešili všetky dôležité debaty nášho života. Keď som ju oboznámila s obsahom rozhovoru, ktorý som mala s Milem, tak žasla podobne ako ja.

„ Útek! No jasné, prečo mi to nenapadlo?“ - poznamenala sarkasticky Ľxxx.
„ Veď ani nevieme kde sme, ako sme, hlavne čo sme, nemáme pasy, nemáme peniaze,...“

A to hlavné dodala po nejakej odmlke:
„ Uvedomuješ, si že keby sa nám to nepodarilo, tak nás tam na mieste zastrelia a ešte z nás spravia odstrašujúci príklad pre ostatné, ktoré by to napadlo.“

To všetko som už vedela, ale aj napriek tomu som jej oponovala tým, že čo viac môžeme stratiť. Človek keď je zúfalý, robí aj zúfalé činy.

Nasledujúce dni sa moja pozornosť sústredila iba na Mileho. Chodil poctivo každý deň a už sa k nám pridala aj Ľxxx.  Naplánovali sme náš útek. Dohodli sme sa, že nič nepotrebujeme, veď sme v podstate ani nič nemali, ani naše osobné veci. Mali sme si začať odkladať posteľné plachty, neodovzdávať po každej izbe do prádelného koša a chyžnú sme poprosili, aby o tom nikomu nehovorila. To bola ale opovážlivosť, hocikedy nás mohla bonznúť, ale neurobila to. Ktovie prečo?

O všetko ostatné sa postaral Mile. Stanovili sme si deň D. Zajtra, bude to zajtra. Všetci traja sme sa svorne zhodli. Na mne a Ľxxx bolo iba zozbierať odvahu. Vedeli sme, že máme iba jeden pokus. Ak sa to nepodarí, zabijú nás.

Nastal deň D. Všetko išlo po starom, prišli sme do roboty, robili ako fretky, lebo nám aj tak chýbali ešte nejaké plachty a aby si niečo podozrivé nevšimli. Vyrátali sme, že nám bude stačiť 15 kusov plachiet z tretieho poschodia. Dnes už viem, že to bolo na hovno, ale kto to mal vedieť vtedy?! O polnoci sa konal striptíz a to mal byť náš čas, lebo vtedy aj ochranka z dverí išla do vnútra sledovať show. Ešte o 23:00 išla Ľxxx pospájať tie plachty a schovala ich pod posteľ. Tesne pred polnocou sme sa vypýtali do izby. Nikomu to nebolo divné, veď sme to robievali bežne, lebo aj tak všetci prítomní chlapi čumeli na striptíz. Počas tých 10 minút, čo trval, nebolo roboty, takže sme tam nemuseli byť.

Hneď ako sme započuli prvé tóny zdola, priviazali sme plachtu o nohu postele, koniec toho plachtového reťazca sme vyhodili z okna a keď som vykukla dole, stál tam Mile. Fajn, presne podľa dohody. Prvá išla Ľxxx a následne za ňou aj ja. Šplhali sme po tých plachtách až k prvému poschodiu a tam končili. Tak čo iné nám ostávalo, ako skočiť. Skákať na zem z výšky prvého poschodia a navyše bez topánok nie je žiadna sranda. Mile sa nás snažil zachytiť, no aj tak som cítila, že som si zarazila kolená až do krku. Bolo mi to jedno. Hlavne, že som už bola na zemi.

Neďaleko na nás čakalo naštartované auto, ktoré šoféroval Mileho komplic. Museli sme ešte doutekať k autu a hotovo, lenže akurát sa skončil striptíz a ochranka vychádzala zo sály ku dverám. Asi tak v polovici trasy, ktorá ma delila od auta, som začula hlasy. Neotáčala som sa, len som sa snažila čo najrýchlejšie dobehnúť. Ľxxx aj s Milem už sedeli v aute. Mile na mňa niečo kričal, no nerozumela som mu. Keď som dobehla do auta, začula som silný rachot. Lenže auto už bolo v pohybe a ja som sa až vtedy odvážila obzrieť dozadu. Na zemi ležal jeden z ochrankárov a strašne sa rozčuľoval.  Ostatní iba dobiehali k nemu. Keď som sa opýtala na ten rachot, Mile povedal, že to jeden z tých smradov narazil do auta. Že vraj som mu unikla o vlások.

Pozrela som na Ľxxx a rozplakala som sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ROZHOVOR S DAVIDOM ENGELSOM - FÓRUM

Belgický historik: Čaká nás čo Rimanov v prvom storočí pred Kristom

K vláde majú prísť autoritárske režimy.


Už ste čítali?