Smutný raj - nový začiatok

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 1.12.2009 o 14:07 | Karma článku: 14,54 | Prečítané:  5788x

Melisa dopísala svoju knihu z ktorej ste si mohli prečítať ukážky v niekoľkých článkoch na tomto blogu pod názvom „Smutný raj“. Prišlo mi veľa e-mailov so žiadosťou o pokračovanie. Zatiaľ sa čitatelia nedočkajú ďalších častí, no až upraceme surové texty, ktoré boli písané jedným dychom bez odstavcov a s chybami, tak dúfam, že v krátkom čase sa tú knihu podarí vydať. Navrhol som Melise, nech začne písať na vlastnom blogu. Veľmi som ju zaskočil, lebo ona svoje písanie považovala zatiaľ iba za očistu vlastnej duše. Momentálne si užíva stav bez drog,  v ktorý už nedúfala. Po dvanástich rokoch tvrdého drogovania, prostitúcie a asociálneho života sa cíti možno ako v raji, aj keď si uvedomuje, že nič nemá vyhraté.

Melisa:

Hmm, ako to napísať. Začnem asi tým, že s Vladom sme vo vojnovom stave. Je to dosť prehnaný výraz, ale pravdou ostáva, že už skoro týždeň tu s ním diskutujem o mojej budúcnosti. Hľadáme niečo zmysluplné, čomu by som sa mohla venovať, čo by ma napĺňalo a robilo šťastnou. Pre mňa zatiaľ veľká neznáma. Za posledné obdobie, čo som tu, ma robilo šťastnou hlavne to, že som išla na záchod vykonať veľkú potrebu aspoň dva krát do dňa. Je to obrovský úspech, keď to porovnám s obdobím fetovania. Keďže heroín spôsobuje zápchu, tak som sa dostala na záchod asi raz za dva, alebo tri týždne, aj to som si musela pomôcť nejakými preháňadlami. Tak, nejako samo od seba to nešlo. Podrobnosti tu opisovať nebudem, myslím že sa to nehodí.

Vlado mi dnes ráno povedal, aby som napísala článok a možno mi to pomôže rozhodnúť sa. Navrhol mi pred pár dňami, aby som začala písať na blog. Akosi sa neviem nadchnúť pre túto vec. Ale nepripisovala by som tomu nejakú veľkú vážnosť. Ja do všetkého vstupujem akosi bez emócií. Tie ma chytia až po čase. Nemôžem za to, mám to pokazené. Spôsobilo to možno moje dvanásť ročné fetovanie a možno moja povaha. V našej rodine sa emócie veľmi nenosia.

Keď som sa Vlada opýtala, načo všetko by to bolo dobré, jeho odpovede nemali konca kraja. V živote som nepočula toľko argumentov. A ja stále nemôžem pochopiť k čomu by to bolo, o čom by som mala písať, prečo, načo, začo,... Kto už len nato bude zvedavý?! Vlado mi oponuje tým, že som vlastne jeden z najväčších odborníkov, čo sa týka narkománie, prostitúcie a ešte všeličoho iného, práve preto, lebo som to sama prežila. Tieto témy sú, najmä u nás veľmi tabuizované a možno práve ja by som ich mohla ozrejmiť a dať odpovede na doposiaľ nezodpovedané otázky. A keď mi to nevyjde, tak si stále môžem spraviť výučný list na svadobné poschodové torty, podľa slov Vlada. Takže sa vlastne nemám čoho báť.

Priznajme si, že Vlado tiež nie je celkom normálny. Ale faktom ostáva, že chce len to najlepšie pre mňa a ja sa toho budem držať. Možno to vyznie tak, že nemám vlastný názor, ale opak je pravdou. Práveže mám toho názoru akosi priveľa a to mi spôsobuje ťažkosti. Aby som sa do toho pustila, musím sa presvedčiť, že to bude na dobrú vec, bude to prospešné mne, ako aj ostatným, bude ma to tešiť a v neposlednom rade ťahať dopredu. Tak presne si predstavujem zmysluplnú vec. Len si to neviem zatiaľ logicky zosumarizovať. A to mi hovorila aj mama, že nemám logické myslenie. Cha!

Pred dvoma týždňami som dopísala knihu, ktorá sa týkala práve týchto tém, teda môjho života. Myslela som si, že tým sa to pre mňa všetko skončilo. Vlado ma vyviedol z omylu. On si stále myslí, že mám veľa čo povedať, lebo do knihy sa ani zďaleka všetko nezmestilo. A ešte dodal, že by to bolo veľmi užitočné. Spomínal, že ľudia vedia tak strašne málo a ich názory sú také scestné a takisto aj ich riešenia. Teda prd platné. Stále si neviem zvyknúť na myšlienku, že práve ja by som mohla usmerňovať ľudí tým správnym smerom. Zas na druhej strane, prečo „nezachraňovať“ ľudské životy?!  Veď aj mňa zachránil niekto úplne cudzí. Teda vtedy mi bol cudzí, dnes tak už Vlada neberiem.

Tak teraz naozaj neviem, čo mám robiť?! Čo mi naozaj dopomôže k tomu, aby som bola šťastná? Lebo to je najzásadnejšia vec, ako som sa dozvedela, aby mi to v živote fungovalo a neťahalo ma to naspäť k drogám. Tak poradí mi prosím niekto?


Aj taká obyčajné vec, že sa človek dokáže bez problémov „vykakať“, môže za určitých okolností vyvolať eufóriu. Melisa sa učí znovu žiť, zvládať obyčajné jednoduché veci a darí sa jej to dobre. Aj keď sama je vlastne ešte na kolenách, myslím si, že písanie jej veľmi pomôže. A nielen jej. Svoje príbehy, postoje a zážitky dokáže sprostredkovať úžasným spôsobom, o čom sa môže každý presvedčiť prečítaním jej článkov „Smutný raj“. A práve tieto jej výtvory zaiste dokážu pomáhať aj iným ľuďom, aby sa do podobných situácií ako ona nedostali. Tiež aj tým, ktorí sa tam už dostali a potrebujú zaradiť spiatočku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ROZHOVOR S DAVIDOM ENGELSOM - FÓRUM

Belgický historik: Čaká nás čo Rimanov v prvom storočí pred Kristom

K vláde majú prísť autoritárske režimy.


Už ste čítali?