Prečítal som si pozorne diskusie pod poslednými článkami, napísal som adminom a dostal som odpovede. Teraz môžem konečne napísať vysvetlenie a aj svoje rozhodnutie.
Dôvody:
To čo robím, robím už desať rokov. Bez personálu, bez súkromia, bez dovolenky a bez príjmu. Neviem o tom, že by existovala rodina, ktorá by sa dala na takúto prácu, teda zobrať si cudzie deti do svojej rodiny a ťahať ich z problémov s drogami a všetkými ostatnými vecami, ktoré sú už na počutie hrozné. Je to niečo, čo strašne vysiľuje a ničí. Je jedno, či je noc, deň, vianoce, či prší, alebo je pekne. Deti nás potrebujú 24 hodín denne.
Nechcel som túto prácu robiť a po dvoch rokoch odolávania tlakom rodičov, som sa rozhodol na pol roka ísť mimo nášho domu, od svojej rodiny do druhého domu v inej dedine potvrdiť svoje teórie v praxi pod odbornou garanciou. Po pol roku deti nechceli od nás odísť, prichádzali stále nové a my sme museli pokračovať. Mohli sme samozrejme povedať, že končíme a budeme sa starať iba o seba, ako to robia ostatní. Nikdy sa to však nestalo a robíme to doteraz.
Po novom roku budeme oslavovať desiate výročia detí, ktoré k nám prišli hneď na začiatku. Stále sme v kontakte a máme sa radi. S rodičmi si väčšinou tykáme a máme sa jedni druhých za rodinu.
Je to iba moja sprostosť, že som seba a svoju rodinu vystavil niečomu takému namáhavému a ohrozujúcemu.
Takto to išlo až do apríla tohto roku. Boli sme veľmi často v rôznych médiách a niektoré ma museli aj dlho prehovárať, lebo ich prezentácia mojej osoby mi vadila. Navyše všade sa problém s drogovou závislosťou prezentuje ako neriešiteľná tragédia, s ktorou si ani najvyspelejšie krajiny a najlepší odborníci nevedia poradiť.
Všade som tvrdil, že to nie je pravda a tento problém je možné riešiť, dokonca to môže dopadnúť tak dobre, že postihnutý človek bude kvalitnejší a lepší, ako keby nikdy nedrogoval. Ako pozitívne príklady som prezentoval naše deti, čo mi niektorí ľudia nevedia odpustiť. No vôbec ma to nemrzí a budem to robiť aj naďalej. Tak isto i rodičia chcú vrátiť iným, čo sa im dostalo u nás a rozpovedať svoje príbehy, v ktorých vystupujú možno v úlohe blbcov, no takých rodín je veľa a oni chcú len pomôcť, aj za cenu že, sa vystavia kritike.
Potom som zistil, že existuje blog.sme, kde je podľa mňa vytvorené výborné prostredie na prezentáciu názorov, kultivované prostredie a dobrý servis adminov . Týmto i vysoký komfort pre autorov a čitateľov.
Prihlásil som sa!
Chel som prezentovať našu prácu, naše poznatky a skúsenosti, výsledky a tak ukázať i nový pohľad na tento problém. Nikdy predtým som nepísal a ani nijako inak nepublikoval. Nechcel som aby to bolo o mne, no nemôžem sa z toho vynechať. Začal som teda písať o sebe a svojich výčinoch, hulvátstve a všetkých svojich hriechoch, aby si niekto náhodou nemyslel, že som nejaký pánbožko, či svätec. Som obyčajný elektrikár, bývalý alkoholik, a mám veľa ľudských chýb a slabostí. Nemám ani maturitu, len učňovku a chýba mi možno aj vzdelanie a okresanie v iných oblastiach. Písal som to aj preto, aby ostatní rodičia videli, že tento problém sa dá veľmi úspešne riešiť, lebo aj taký jednoduchý človek, ako ja, to dokáže.
Nemám o sebe vysokú mienku a teraz iba naprávam, čo som pokazil, no je mi jedno, či mi to niekto verí, či nie.
Pokiaľ som písal iba o sebe a niekto by mi napísal do diskusie niečo negatívne, či urážlivé, tak by som to musel prijať. Začal som však písať o deťoch, dokonca aj rodičia mi poslali viacero príspevkov, dostávam ich aj od neznámych ľudí cez e-mail a tým dávam priestor.
V diskusii sa začali objavovať veci, ktoré necitlivo a urážlivo zasahovali do krehkého stavu pokoja, ktorý sa nám podarilo vytvoriť a to už nebolo iba o mne. Ohradil som sa, snažil som sa vysvetľovať, argumentovať, no tým som sa stále viacej zamotával do neplodných debát, ktoré navyše odčerpávali sily a oberali ma o možnosť robiť to, na čo som sa podujal. Nechcelo sa mi odchádzať z blogu, no nemal som na výber.
Vybral som si deti.
Veľa ľudí však, napriek tomu, že som, aký som, chcelo moje články čítať. Prostredníctvom blogu sa k nám dostalo viacero ľudí, ktorí si u nás pomohli. Aj moje tri posledné dievčatá k nám prišli „cez blog“. Zdala sa mi to byť prospešná vec a mienil som aj pokračovať na svojej stránke. No aj blog pre mňa veľa znamená.
Poprosil som adminov o ich stanovisko a dostalo sa mi aj odpovede. Budem ďalej písať na blogu, no pod mojimi článkami nebudú diskusie. Pod mojou fotkou mám kontakt na e-mail a vytvorím tam ešte jeden, alebo to nejako vymyslím, nech sa dá priamo z článku reagovať. Kto bude chcieť, ten ma osloví a ja sa určite ozvem. Ak budú návrhy na témy, o ktorých mám písať, tak budem.
Takýmto spôsobom zruším na verejnosti svoj „fanklub“, a na prípadné reakcie budem odpovedať e-mailom. Taktiež si prerobím svoju stránku a tam budem uverejňovať svoje názory na reakcie, prípadne odpovedať na otázky.
Tiež som navrhol adminom, nech mi zrušia karmu, ktorá mi robí iba problémy a tiež svoj VIP titul som pripravený zrušiť. Tieto veci sú v kompetencii adminov.
Zákazom diskusie možno stratím svojich čitateľov a to sa prejaví v čítanosti. Ak ma čitatelia budú za týchto okolností ignorovať, tak to bude pre mňa jasná správa. Týmto by sa môj blog stal zbytočným a odišiel ba som.
Na záver chcem ešte povedať, že aj pri najlepšej vôli nemôžem uviesť všetky dôvody, ktoré ma k tomuto môjmu rozhodnutiu viedli. Ublížil ba som niektorým ľuďom a skomplikoval veľa vecí. Svoj posledný článok na drogy .blog.sme vymažem a tak ukončím túto kapitolu.
Prosím svojich čitateľov nech sami zvážia, či chcú aj za takýchto okolností čítať moje články.
P.S. Tiež príjmam rovnaké pravidlá ja pre mňa a nebudem reagovať v žiadnej diskusii na blogu.