Ako začať? Asi troškou retrospektívy. 25. októbra roku pána 2003 som prišiel k Vladovi. Aby som bol presnejší, dotackala sa tam moja prázdna paranoidná prefetovaná schránka. Myslím že k tomu stačí dodať len jedno slovo – pervitín. V auguste roku 2004 som od neho odchádzal ako čistý perspektívny a dovolím si povedať schopný a inteligentný mladý človek s triezvym pohľadom na svet a objektívnym úsudkom. Dokončil som svoje rozbúrané stredoškolské štúdium, zmaturoval som skoro s vyznamenaním. Začal som externe študovať marketing a reklamu. (Aby Vás nepoplietol ten minulý čas – momentálne naďalej študujem už v 2. ročníku) Medzičasom som sa aktívne vzdelával v oblasti grafiky a reklamy a budoval si vlastnú firmu. S rodičmi sme si časom opäť našli k sebe cestu a všekými možnými – nielen materiálnymi - prostriedkami sa mi snažia celý čas pomáhať s mojím podnikaním. Dokonca momentálne otváram vlastnú predajňu, reklamnú agentúru a foto ateliér.
Ubehli tri roky a Vy si určite práve vravíte – aký „happyend.“ Lenže to by tu asi nenasledovalo ešte toľko veľa riadkov však? J Chcel som článok nazvať recidíva ale zdalo sa mi to pre tento konkrétny prípad príliš ploché a nevýstižné a navyše rád naťahujem.
Porušil som svoje zásady a začal som koncom leta tohto roku fajčiť trávu. Už teraz počujem ako sa zpoza všetkých Vašich monitorov a displayov ozýva „Prečo?“ To isté sa ma pýtali rodičia keď včera náhodou našli u mňa bongo. A to isté sa ma spýtal aj Vlado keď som sa s ním šiel po tomto incidente poradiť. Neviem, asi sa mi to zdalo ako vcelku dobrý nápad. Odpoveďou by dúfam mohol byť tento článok a nielen pre Vás, ale aj pre mojich rodičov, pre Vlada a nakoniec aj pre mňa.
Predstava a strach z recidívy ma prenasledovali veľmi dlho, možno dva roky. Často som sa budil s tým že som sa sfetoval so starými známymi a na starých miestach a bol to šok. Avšak moja recidíva takto ani zďaleka neprebehla. Nebola spontánna a zdrvujúca. Bola dlhodobá, premyslená a vykonštruovaná. Musím sa priznať, po tom ako som so všetkým prestal, mi celý čas v hlave blúdila marihuana. Chýbalo mi to príjemné uvoľnenie a smiech. Hnusia sa mi všetky tvrdé drogy, LSD, všelikajé hríby, čokolvek. Ale s trávou to bolo iné. Premýšľal som ako by to bolo, keby som nikdy nezačal brať piko(pervitín). Totiž predtým než som začal s tvrdými drogami som občasne fajčil trávu a až oveľa neskôr, až keď som bol ochotný šňupnúť aj piliny z drevotriesky keby mi niekto povie že zašlapú, som húlil každý deň. Táto hŕstka údajov ma priviedla k nečakanému záveru. Ak budem trávu užívať s rozumom, občasne a nikdy nezasiahne do pracovných povinností, nemôže sa nič zlé stať. A tak som sa do toho pustil. Časom to nabralo celkom príjemný spád. Doma som mal nejaké maličké množstvo trávy a bongo. Keď sa mi zachcelo, tak som si po práci zafajčil. Navečer k filmu alebo keď som len tak s foťákom vybehol za dedinu. Hocičo. Proste relax. Takto to šlo pol roka. Počas tohto obdobia som si radikálne obohatil pracovné portfólio a urobil viac práce ako kedykoľvek predtým. Samozrejme tento úkaz, aj keď to tak možno vyznieva, neprikladám za zásluhu marihuane. Jednoducho som viac pracoval ako pred rokom (ja viem byť totiž lenivý aj triezvyJ). Vysvetľujem tým len to, že som bez problémov vedel kde mám hranice a tráva celý čas ostávala na spodku mojich priorít, takže som zo seba vôbec nemal zlý pocit a pracovne som napredoval.
Tak to šlo až do dňa kedy na to prišli rodičia. A v tom momente sa to celé zmenilo. Mamka mi zrazu volala nech okamžite prídem domov. To už som vedel o čom asi vraví, chvíľu som zatĺkal a pripisoval nájdený artefakt fiktívnym osobám. Nakoniec som aj tak prišiel hneď domov a všetko priznal.
Strašne plakala. Tak strašne, až som sa bál, že sa jej niečo stane. Ak už niekomu niekedy puklo srdce od plaču, tak to musel byť podobný plač. Pozeral som na ňu a bolo to všetko späť. Cítil som sa takisto ako pred troma rokmi. Samozrejme mama na mňa v priebehu polhodiny vzniesla milión a dvesto obvinení a dala do súvilosti s trávou snáď všetko čo som robil v poslednom období. Pochopiteľne si myslí že opäť asi fetujem všetko čo mi pod nos príde, že kvôli tomu zanedbávam školu , že kvôli tomu mám doma neporiadok, preto mám problémy vstávať. Bolo úplne jedno ako som sa obhajoval. Ona všetky tie slová počula už predtým. Bolo fuk, že teraz som vravel pravdu. Jednoducho ma znova videla o 3 roky späť. Čudujete sa? Ja nie!
Okamžite som sľúbil, že prestanem a navrhol som testy. Naozaj, ten plač si možno viete len ťažko predstaviť. Veľmi som rodičom opäť ublížil. Myslím si, že mamku to bolí ešte viac ako predtým. Bol som strašný sebec keď som trávu bral ako občasný a neškodný relax. Po tom čo sa medzi mnou a rodičmi odohralo v minulosti je už úplne nepodstatné, či si budem každý deň pichať heroín alebo či si raz za mesiac zahúlim. Svojim blízkym ublížim rovnako. A ja im nechcem ubližovať.
Možno tento článok zo začiatku vyznieval ako obhajoba marihuany. Možno si teraz niekto z Vás myslí, že pokiaľ neklesne tak hlboko ako ja v minulosti a bude to udržiavať v minimálnej miere, nič sa nestane. V poriadku, ale spýtajte sa najprv mamy dobre?
02:32 Hm. Som zvedavý kto za mňa ráno vstane do práce. J
