Dobrá víla Zuzka

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 29.11.2006 o 13:18 | Karma článku: 14,26 | Prečítané:  4794x

Tenučká, so strašne smutnými, ubolenými očami, zlomenou rukou v sadre, bledou, skoro priesvitnou tvárou si Zuzka sadla na moju prastarú a ošúchanú sedačku, ktorá už zažila nespočetne veľa „stiahnutých zadkov“ rodičov i detí. Mala byť „papierovo najnepodarenejšia dcéra“ v širokom okolí. Veľa mesiacov strávila na ulici a svojim krehkým telom zahrievala betón vo vchodoch činžiakov a všelijakých zrúcanín v nádeji, že v noci počas spánku jej našetrené teplo ten betón vráti. Nepomohlo však ani množstvo sviečok ukradnutých z cintorína, ktoré si okolo seba s jej kamarátmi pozapaľovali. Netrápila ju vtedy ani hepatitída C, ani ulcerózna kolitída, choré ľadviny, heroínom zničené vnútornosti. Iba tam ticho sedela, neprotestovala, keď jej otec vymenúval všetky jej hriechy. Nech som sa však namáhal z celej sily, nedokázal som pocítiť k tomuto stvoreniu žiadny negatívny pocit. Vždy bola veľmi dobré a poslušné dieťa, dobre sa učiace, ktoré skončilo matematické gymnázium, zúčastňovalo sa na olympiádach, ktoré roky chodilo na klavír. Až raz.... Aj tak, napriek všetkým hriechom pre mňa nebola šelmou a odľudom, skôr obeťou. 

Keď som odchádzala z posledného liečenia, bola som prakticky na dne. Duševne zmordovaná, ubitá a čo aj viem čo ešte. Bola som už v iných sračkách, ale takto nahovno som sa ešte necítila, lebo vždy som v ešte niečo dúfala. Teraz to bolo iné. Vedela som, že domov sa vrátiť nemôžem a aj keby som mohla, nešla by som. Neviem prečo, ale nešla by som k rodičom. Mala som už iba jeden plán – proste z tohto sveta čo najrýchlejšie a najbezbolestnejšie odísť.

Bol piatok. Počkám do pondelka, obehám svojich lekárov a psychiatrov, dám si predpísať dostatočné množstvo „Diákov“ (diazepam), ukradnem aspoň dve sedmičky Vodky, šľahnem si dva gramy a proste odídem. Toto som si stále pripomínala, lebo som z toho mala príjemný pocit v žalúdku a chcelo sa mi usmievať. Konečne sa blížil deň, na ktorý som sa tešila už dobre dávno. Nechcela som to už urobiť z trucu – tu ma máte, všetci mi len ubližujete, tak ja sa vám teda pomstím. Urobím to, zabijem sa a vy si teraz trpte výčitky svedomia, ktoré budete mať ešte dobre dlho. Nič, žiadna pomsta, žiaden truc. Len nutnosť. Práveže sa mi konečne uľavilo, zmierila som sa s faktom, že idem zomrieť a len som dúfala, že sa to podarí. Nájdem si nejakú zašívareň, kde sa to celé udeje, aby ma náhodou nejaký „dobrák“ nenašiel a „nezachránil“, lebo to by bol prúser. Ešte pred tým sa ale stretnem s otcom, lebo on pozná riešenie na všetko a chcela som tomu všetkému dať ešte možno šancu, aby som si mohla povedať, že som vyskúšala všetko. Potom, keď sa pôjdem odrovnať a NÁHODOU dostanem strach, spomeniem si na jeho slová, aby som sa do toho trochu povzbudila. Určite to zaberie, mám už tieto veci odskúšané. Otec bol naozaj jediná osoba, ktorej ešte na mne záleží a potrebovala som, aby ma odpísal aj on. Keď už nebudem mať ozaj nikoho, bude to ľahšie.

On ma ale neodpísal, čím ma statočne nasral a celý plán tak prekazil. Urobil to tak rafinovane, že som sa opäť cítila ako tá najväčšia špina a egoistka na svete, ktorá navyše ničí všetko a všetkých okolo seba. Klameš, zneužívaš našu dôveru, si zahľadená len do seba, my ti chceme dobre a ty našu snahu pokaždé zničíš... toto som si niekoľkokrát vypočula, pričom mi tiekli slzy a nemyslela osm absolútne na nič. Plakala som a zároveň mi bolo do smiechu od zúfalstva. Nechcem na to ani myslieť, lebo to bol fakt hrozný stav. Keby ma vtedy naši nechali len tak napospas, asi by som sa zbláznila. Myslím tým naozaj ZBLÁZNILA. Sedela by som na ulici niekde na zemi, tvárila sa priblblo a neprítomne, nekomunikovala, kývala sa zo strany na stranu, ako to robia ľudia na psychiatrii. Nechcem vedieť, ako by to dopadlo.

Otec ma odviezol k „cudziemu“ človeku, ktorý sa so mnou dlho rozprával, niekoľko hodín. Nepamätám si, o čom to bolo, ale pamätám si ten pocit, ktorý som z neho mala. Bol to pocit KONEČNE NIEKTO, KTO MI ROZUMIE. Vlado za pár hodín dokázal to, o čo sa márne pokúšali psychiatri skoro desať rokov. Menoval mi samé dobré vlastnosti, ktoré údajne vo mne vidí, čo bol dosť šok, lebo ja som ich už dávno za pomoci okolia zabila. On ich oživil. Ja som si myslela, že heroín všetko zničil a ostala len troska, ktorá už nikdy nebude poznať pocit šťastia, lebo si ho nedokáže privodiť inak ako fetom.

Opak je pravdou. Teraz som šťastná. Nie zas tak, že by som sa od radosti metala po zemi, ale je mi dobre a to mi pre začiatok úplne stačí. Pritom je to jednoduché. Potrebovala som len niekoho, kto by ma mal rád aj napriek tomu, čo som zač. Rodičia ma majú radi, ale nevedia to dať najavo. Oni si myslia, že urobili všetko a ja im to neberiem. Mám ich strašne rada, sú pre mňa všetkým, akurát že niekedy mám pocit, že sme každý z iného sveta a preto sa budeme musieť naučiť sa k sebe aspoň priblížiť. 

Prišla k nám v  piatok 13. októbra, no nie som poverčivý. Tento jej výtvor vznikol po pár dňoch jej pobytu u nás. Teraz po pár týždňoch je našou dobrou vílou a všetci sme radi, že ju tu máme. Ešte zatiaľ veľmi nevie príjmať  pohladenia a iné prejavy lásky a náklonnosti, no vie ich rozdávať svojou skromnosťou, ochotou vždy každému pomôcť, aj keď sama má iba minimum energie a sily.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lustrovaní novinári opisujú, čo všetko o nich polícia nazbierala (video)

Novinári, ktorých lustrovali zvažujú žalovať štát.

V Taliansku padla vláda, Salvini čaká na príležitosť

Stabilitu Talianska má v rukách prezident.


Už ste čítali?