Tento článok napísal náš Marek, dvadsaťdva ročný chlapec, ktorý je u nás zhruba mesiac. Včera jeho matka napísala článok o svojich pocitoch a vzťahu k tomuto chlapcovi. Keď som dal vytlačený článok Marekovi, hneď začal dychtivo čítať. Trvalo dosť dlho, kým mi prišiel s červenými očami mamin výtvor vrátiť. Povedal so mu, že je jeho, jemu to mama písala, len sa s tým podelila s čitateľmi na blogu. V ten deň som ho ešte pár krát videl ten článok čítať znova. Dnes sa rozhodol reagovať on.
Najprv som húlil raz do týždňa, potom dvakrát, trikrát, až nakoniec každý deň. Mesiace plynuli a ja som si začal uvedomovať, že tráva mi prestáva stačiť a že je na „trhu“ väčšia vec -PERVITIN. A to bol vážnejší problém, ktorý som už nerozchodil...
V mojich „perníkových“ začiatkoch to všetko išlo ako po masle. Tak, ako každý začínajúci feťák, som si neuvedomoval, že keď ma to raz chytí, už to nepustí. Ale prečo prestávať, veď doma to bolo s môjho pohľadu celkom fajn, mama poslúchala a spolu s ňou aj celá rodina...
Všetko bolo v poriadku, až kým si najbližší nezačali všímať, že začínam chudnúť, ale ja už ako trošku skúsenejší fetoš, začal som sa obhajovať, že cvičím a rysujem svalstvo. Prešlo to... Neskoršie ale nastal vážnejší problém - FINANCIE! Mama ma v mladosti podporovala, dostával som vreckové, ale to bolo málo. A položme si otázku, ktorý díler bude dávať na sekeru donekonečna??? Žiadny! A tak som musel začať kradnúť, najprv mame z peňaženky, potom, keď zistila, že jej miznú väčšie sumičky a začala si ju schovávať, pustil som sa do rôznych iných „akcií“ – mamin trezor a kopu ďalších záťahov, ktoré keby som mal menovať, sedel by som tu ešte minimálne do budúceho týždňa.
Keď mi to už začalo prerastať cez hlavu a nielen mne, dostal som od mojej najmilšej osoby - maminky - garsónku, vraj nech sa naučím, čo je život. Mal som 20 rokov a stál som na prahu novej etapy života. Žiť sám iba s priateľkou, ktorá sa mi medzičasom priplietla do cesty, veď to je paráda!!! Priateľka mala dobrú prácu, takže peniaze boli a keď neboli, bola tu stále moja maminka a peniaze bolo vždy na niečo treba.
Na čo? Na pervitín predsa!
A feťák sa vyvíjal ďalej, už nebol chudý, už bol tenký ako ceruzka. V hlave nič iné, iba piko, piko, piko... Až to došlo do fázy, že to už nešlo ďalej schovávať. Telo zhumpľované, hlava vymletá až tak veľmi, že som si neuvedomoval, že moji najbližší to už dávno vedia a nechcú ma v tom už ďalej podporovať.
Ale ja LIETADLO som si stále myslel, že vzťahy s rodinou sa predsa pokaziť nemôžu! A keď predo mnou postupne zatvárali jedny dvere za druhými, vypočuli si odo mňa svoje. Veď ako môžu len tak prizerať na to, aký som chudáčik:„nechápem Vás, veď vy ste blázni“ hovoril som im, keď ma nechceli podporiť v mojom „živote“. A z mojej maminky, ktorú som vždy miloval, zo všetkých najviac, sa začala stávať pi..., kur... a čo ja viem čo ešte.
Rodina sa na to, ako maminku ničím, už viac nemohla prizerať a odcudzili sme sa, ale mamina zostala so mnou vždy. Až prišiel jeden pekný večer a zrazu som stál sfetovaný pred maminmi dverami a ona, ktorá vždy stála pri mne, mi zrazu nechcela otvoriť dvere. Stál som tam ako prikovaný a nevedel som, čo sa deje.
Čo som spravil, pýtal som sa sám seba a neuvedomoval si absolútne nič. Keď ma mama nechce vidieť, tak ani ja ju, poradím si sám. Poradil som si začal som predávať svoje veci z bytu, keď už nebolo čo, uvedomil som si že existujú zberné suroviny. To je nápad, povedal som si vo svojej vytretej hlavičke. Trvalo to pár dní a opäť som bol na začiatku a stál pri maminých dverách a klopkal, klopal a opäť nič.
Vtedy som sa začal spamätávať a uvedomovať si, že sa niečo deje. Aj vtedy som však odišiel „domov“ – do garsónky naštvaný, nie však na seba, ale samozrejme na maminu.
Poslednou kvapkou v mojom feťáckom mori bolo, že sa so mnou rozišla priateľka. To bol koniec! Nechcel som žiť, premýšľal som nad tým, ako to všetko skončiť, samozrejme ako pravý egoista - bezbolestne. Vtedy sa mi zablysol pred očami celý môj život, od môjho krásneho detstva až po to, ako to všetko dopadlo.
Ani neviem, kde sa v tej prefetovanej hlave ešte našlo toľko krásnych vecí, ktoré som prežil, že zrazu som si dal ešte poslednú šancu! Lenže ja som potreboval, aby mi dali poslednú šancu aj ľudia mne najbližší a tak som sa raz triezvy stretol s maminkou a zrazu ani neviem, ako sa všetko zmenilo jednou vetou: „Mami, posledný krát mi pomôž.“
A moja maminka mi samozrejme ako osoba, ktorá ma nikdy neprestala milovať, pomohla. Postupne som sa stretol aj so sestrou a tá tiež stála na mojej strane a chcela mi pomôcť. Bol som rád, že ešte niekoho mám.
Jedného pekného dňa ma mamina aj so svojim novým priateľom priviezli do Budmeríc za Vladom. A to bol s odstupom času pre mňa jeden s najšťastnejších dní v živote. Vlado bol ten človek, ktorý mi ukázal, čo vlastne som, tak aby som to pochopil a dal mi šancu vrátiť sa späť do toho krásneho života, ktorý ma ešte čaká niekde vonku. A jeho manželka Ľudka je ten najmilší človek, ktorého som spoznal a ešte k tomu je aj výborná kuchárka. Čo viac si môže človek priať, ako dostať sa do takejto rodiny?
Ja si ale prajem ešte jednu vec, a to zo srdca úplne najviac, aby som mohol mojej maminke a celej mojej rodine povedať: „Som späť a ďakujem Vám, nikdy Vám to nezabudnem!!!!“ a zároveň sa snažiť byť ešte lepší ako kedykoľvek predtým, aby mohla byť moja maminka na mňa raz pyšná. Držte mi prosím palce.
Budeme ešte musieť veľa vecí zreparovať, Marek bude musieť veľa na sebe zmeniť, no jeho najbližší už na neho môžu byť hrdí teraz. Narobil chyby, no postavil sa im tvárou a niet pochýb, že ich aj napraví.