Učenému všetko jedno

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 2.12.2006 o 2:13 | Karma článku: 8,66 | Prečítané:  2422x

Moje decká majú v hlavách poriadny bordel. Niekedy si dokonca nepamätajú celé úseky zo života., čo je u takých mladých ľudí veľmi neobvyklé. Obyčajne je to z detstva, keď sa ich podvedomie nevedelo s niektorými vecami stotožniť, no aj z obdobia drogovania majú výpadky. Boli to vždy veľmi nepríjemné veci a milosrdné podvedomie ich nahádzalo do trinástej komnaty, keď si s  nimi nevedeli rady. Všetky tieto veci musíme znovu odkliať, aby sme ich dokázali zneškodniť.

Na to používam veľmi rafinované postupy. Učím deti na samom začiatku teóriu bitmapovej grafiky a oni si skenujú staré rodinné fotografie. Potom ich rekonštruujú, retušujú a rôzne upravujú. Pri takejto práci si chtiac – nechtiac musia každú takú fotku pozrieť pri veľkom zväčšení a tak si všimnú všetky detaily. Na tých starých obrázkoch nájdu rôzne nové veci, ktoré si nikdy nikto nevšimol, aj keď všetci tie fotky už tisíc krát prezerali. Je to veľmi účinný návrat do minulosti, do ich detstva, keď ešte všetko klapalo, všetci ich všetci mali radi a tešili sa  zo vzájomnej prítomnosti.

Takto pod pláštikom učenia sa vlastne sami seba liečia. V noci sa im potom snívajú rôzne sny, vynárajú sa im postavy z ich minulosti, príbehy a udalosti, ktoré by inak na svetlo božie nikdy nevyšli. Len by v hlave strašili a robili problémy.

Nikto by neveril, ako takáto jednoduchá metóda dobre funguje. Všetko sa začne meniť,  dostávať sa do iných súvislostí a naprávať sa. Veľmi sa nasmejeme na niektorých obrázkoch. Decká poznajú aj naše staré rodinné fotky a chytajú ich kŕče pri pohľade na mňa v ich rokoch a na ľudku, ktorá vyplašene kľačí v Blumentálskom kostole v svadobných šatách vedľa mňa, keď som ešte bol „čávo“.

Smejú sa aj nad sebou, ako s holými riťami a šťastnými úsmevmi ležia na chlpatej deke na stole. Takú fotku, čo sa často vyskytuje má aj Ľudka. Sedí nahá v lavóre na dvore u babky a okolo nej sa špacírujú sliepky a husi.

Potom prejdeme na druhú etapu. Robíme koláže, fotomontáže, výrezy, pridávame a uberáme vrstvy. To sa už každý z nich cíti byť majstrom sveta. Nakoniec scenár, hudba  a zrazu je na svete veľmi pekná multimediálna prezentácia s hudbou a zvukmi.

Minulú nedeľu sme mali na návšteve Marekovu mamu. Vedelo sa, že príde  a Marek od rána finišoval so svojim výtvorom. Mama bola očarená hlavne z neho, no aj z jeho produktu.

Zuzka to doma mala veľmi polepené a nielen s rodičmi. Hlavne jej sestra ju vraj odpísala a hanbí sa za ňu.

V tú nedeľu ráno som sa vybral k nim domov. Ani som sa nemusel veľmi namáhať a už som tú sestru a aj malého brata viezol do Budmeríc. U nás sa zrútili všetky bariéry a naplno sa prejavila súrodenecká láska. Všetci traja boli šťastní a Zuzka mi dlho do noci rozprávala ako sa z toho teší.

Podvečer prišli aj rodičia odviesť si od nás tých dvoch mladších a pri tej príležitosti prebehli nové erupcie pozitívnych citov.

Asi o desiatej večer mi prišiel e-mail pre Zuzku od otca – autora väčšiny tých fotiek. Veľmi krásne vyjadril to, o čo sa snažím s deťmi ja. Zavolal som mu a vyžiadal si súhlas na publikovanie jeho večerníčka pre Zuzku.                           


Pre Zuzku namiesto večerníčka

Spraviť fotku dnes nie je žiadna veda. Zvolím si funkciu na mobile, namierim, cvaknem a vzápätí si pozriem hotové dielo – digitálnu fotografiu s rozlíšiteľnosťou xy mgpix.
Dakedy to bolo podstatne zložitejšie. Na fotoaparáte bez automatiky bolo treba nastaviť čas, vzdialenosť a clonu. To si vyžadovalo určité skúsenosti ale aj improvizáciu a odhad. Potom sa čakalo na ďalšie príležitosti, až sa naexponovalo 24, resp. 36 obrázkov (podľa dĺžky filmu). Keď sa minuli obrázky, film sa ručne vykrútil z aparátu a dal sa vyvolať vo fotoslužbe. Zdatnejší si film vyvolávali doma. Na filme už boli hotové obrázky, ale boli maličké a boli „negatívne“, teda to čo malo byť biele bolo čierne a naopak. Z filmu sa potom alchymisticky vyrábali fotografie. Bolo treba k tomu optický prístroj a chemikálie. Biely papier sa osvietil, vložil do vývojky a potom stabilizoval a sušil a leštil. Všetko sa to dialo v tajuplnej tme a zvyčajne aj v tichu. Trvalo to celé hodiny, o to väčšia však bola radosť z hotovej fotografie.

„Zväčšovák“ som dostal od uja Milana. Ujo Milan bol otcov starší brat, čo býval  v rozprávkovom dome na hornom konci Záhradnej ulice. Ten dom mal 2 poschodia, povalu a pivnicu, ani sme nevedeli, koľko presne tam bolo izieb, ale oproti nášmu dvojizbovému bytu ich tam bolo nekonečne veľa. Bola tam zvlášť izba s poľovníckymi trofejami, boli tam tajomné izby, ktoré sa nikdy neotvárali, býval tam čudný pán Mikuš, ktorý vo svojich 2 izbách mal asi milión rôznych vynálezov a nezmyslov. Najviac však na mňa zapôsobila ohromná klenbová pivnica so všetkými tými prístrojmi a sudmi. Oberačka a lisovanie hrozna boli pre mňa každoročne tie najkrajšie chvíle. Až omnoho neskôr som sa hlbšie zamýšľal nad tým, ako to bolo možné, že komunisti toto dovolili tak dlho zachovať. Koncom sedemdesiatych rokov však ujo Milan dom „predal“ štátu a pri tej príležitosti som dostal jeho zväčšovák, tuším značky Minolta, ktorý už roky zapadal prachom na povale. 

Všetky tie čiernobiele fotky, čo mám v albumoch a krabiciach, som si vyvolával sám. Preto ich vnímam trochu inak ak zvyšok mojej rodiny. Trúfam si povedať že omnoho hlbšie.
Nebýva to často, ale v zime, keď noci sú omnoho dlhšie ako dni, som v časoch vianočných zvykol tú veľkú krabicu vyniesť z pivnice a prezeral som si tie čiernobiele fotografie s veľkou dávkou nostalgie. Fotky sú ako spomienky: čím sú staršie, tým sú krajšie.

Dnes si, Zuzka, tým fotkám dala nový rozmer. Nič patetické ani gýčové, len pekne poukladané za pomoci modernej techniky a trefne podmáznuté od Guns and Roses: „Dont you cry tonight, baby, I still love you. ...

Ja som si dnes pri tej Tvojej prezentácii poplakal a dobre mi to padlo. Poplač si aj Ty, dieťa, je to oslobodzujúce a lepšie sa Ti bude spať, aspoň jeden večer. Mali sme takú kamarátku na gymnáziu, ktorá nám raz povedala, že keď počúva večer reláciu „Pozor zákruta“ a tam hovoria o nejakej nehode, kde ktosi zahynul, tak ona potom plače. Všetci sa jej smiali, ale ja som jej rozumel. Len som jej to vtedy nepovedal, lebo som sa hanbil priznať, že to tak tiež cítim.

Neviem, čo by povedal ctihodný pán Freud na moje šarlatánske metódy. Kto to kedy videl naraz sa učiť a aj liečiť! Je mi to však úplne jedno. Už moja svokra mi hovorievala, že učenému všetko jedno :).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gašparov profil má znaky profesionálnej kampane, pripomína Blahu a Smer

Bývalý policajný šéf porušil pravidlá facebooku o reklame.

Archívny text

August 1968: Neriadený tank zničil dom a zabil človeka. Prípad utajili

Kde sú dôkazy o útokoch na vojakov?


Už ste čítali?