Nikto nevie, čo ju bolí...

Autor: Drogy (Vlado Schwandtner) | 8.12.2006 o 23:22 | Karma článku: 13,73 | Prečítané:  3928x

 Dnes mal Marek návštevu – prišla za ním rodina a on je z toho strašne šťastný. Teší sa ako malé dieťa a ja mu to naozaj prajem, lebo je to fajn chalan a zaslúži si to. Ale dosť mu aj závidím. Ja som skoro 4 mesiace čistá, ale necítim sa podľa toho. Stále mi niečo chýba a za svet neviem prísť na to, čo to môže byť. Ale viem, že je to asi niečo pre mňa dosť podstatné, keď mi to tak chýba.

Bola som na niekoľkých liečeniach, ale bolo to vždy len také „kvázi“, lebo som vedela, že hneď, ako vyjdem von, zas sa vrátim k mojej životnej láske – heroínu. Už sa mi to zdá celé smiešne a trápne, behať striedavo po liečeniach, tváriť sa tam, ako chcem prestať, ale pritom vôbec nemám v úmysle s tým skončiť. Tu je to síce iné, nerobím kraviny, hysterické scény, neutiekla som. Navonok sa správam, ako by som už s tým naozaj chcela seknúť. Ale vážne neviem, kde je pravda. Pripadám si strašne sama a často v sebe cítim neuveriteľnú prázdnotu, akoby som už ani nebola schopná nejakého naozaj úprimného citu. Snažím sa mať dobrú náladu a smiať sa, ale vo vnútri vlastne plačem. Často mávam chvíle, kedy už mám všetkého naozaj dosť a nevidím v ničom zmysel. Ale napriek tomu som stále tu, ja naozaj neviem, možno je to len prechodný stav a príde čas, keď to bude lepšie, ale nie som si istá, či tomu naozaj verím.

Možno ani tento pokus prestať fetovať nedopadne dobre, to nevie nikto povedať dopredu, ale skúsim tomu dať aspoň šancu. Je mi ľúto rodičov, neviem, ako by to znášali, keby sa to celé zas posralo. Viem len to, že už by ma odpísali nadobro. A to už by bola naozaj opodstatnená samota. Možno to tak nevyzerá, ale práve samota je to, čoho sa v živote bojím najviac. Už som ju pár krát zažila a to bolo najhoršie, čo sa mi mohlo pritrafiť.

Na druhej strane ale odmietam všetkých, ktorí sa mi snažia pomôcť a ubližujem im. Nikomu neverím, mám utkvelú predstavu toho, že každý mi chce ublížiť. Aj keď sa tvári priateľsky, určite tým niečo sleduje a nakoniec mi ublíži. Možno preto som na tom tak ako som, lebo si nechcem dať pomôcť a všetko by som najradšej vyriešila sama. Mám z toho všetkého v hlave poriadny bordel a unavuje ma to. Celé je to choré a postavené na hlavu.

Práve som si, ani neviem prečo, predstavila mamu, otca, sestru a brata, ako sedia doma pred televízorom, taká rodinná idylka. Rodičia sú určite šťastní, že som v poriadku. Ja až taká šťastná nie som. Teoreticky by mi nič nemalo chýbať, ale v skutočnosti je to trochu inak. Niečoho sa bojím, ale neviem presne čoho, je mi jedno, čo bude zajtra, pozajtra... veľa vecí je mi jedno. Akoby s heroínom odišla príliš veľká časť mňa, bez ktorej to už nikdy nebude ono.

Marek napísal veľmi pekný článok o dnešnej svojej návšteve. Písal hlavne o tom, aký je šťastný. Ja som si myslela, že to napísal len tak akože, ale keď som sa ho na to potom spýtala, povedal, že to myslel vážne. Došlo mi do plaču. Aj ja to chcem raz povedať a myslieť to pritom vážne.


Heroín Ťa Zuzka moja  strašne poznačil. Zničil Ti zdravie, hepatídový vírus Ti užiera z pečene a tá potom nedokáže zbaviť sa tých otráv, ktoré Ti zostali v tele. Preto si stále unavená, niekedy až priesvitná. Stále máš teploty a nedokážeš sa zahriať. Tvoje zničené ľadviny ťa stále nútia cikať a preto nosíme stále so sebou aj v aute toaletný papier a zastavujeme pri všetkých kríkoch. Tvoje Telo len pomaly naberá silu a energiu a keď ono štrajkuje, myseľ tiež nedokáže pozitívne rozmýšľať. Viem, že už Ťa tak veľmi nebolia modriny na chrbte, ktoré Ti bejzbolkou urobil jeden psychopatický ochrankár v pezinskom obchode, keď si kradla. Raz mu ich vrátim za Teba! Zahojila sa Ti už aj zlomená ruka, ktorú Ti niekoľko dní ani neošetrili na predchádzajúcom  „liečení“, lebo ďalší psychpatický „terapeut“ skonštatoval, že to nič nie je a poslal Ťa so zlomenou rukou betónovať. Aj tomu to spočítam!

Viem, že Ťa viac bolia rany na Tvojej krehkej a pre mňa nekonečne dobrej dušičke. Poníženie, ktoré si každý deň musela prežívať, zimu na betónovej podlahe v paneláku, keď si nemohla byť doma, bolia ťa aj slzy, ktoré Ti padali do aj tak slanej Vegety, ktorú si v tej zime jedla, lebo si nemala nič, čím by si  zahnala hlad. Viem, že ťa bolí aj brázda, ktorú Ti vyryl heroín do Tvojho mozgu  a je príliš čerstvá na to, aby Ťa nebolela.

Som však pri Tebe a už Ťa nikdy nevrátim tomu heroínu. To by som Ťa radšej zkántril ja! Viem, že aj Ľudka Ťa má veľmi rada, aj Marek. Viem, že napriek všetkému, aj Tvoja rodina aj sestra, o ktorej si myslela, že Ťa nadobro odpísala.

Je mi veľmi smutno, že Ti nedokážem rýchlejšie a lepšie pomôcť, no určite viem, že to spolu dokážeme. Ráno Ti prinesiem jeden liek, ktorý Ti určite veľmi pomôže! Milo Ťa prekvapím, uvidíš! Vyliečim a vyhojím Ti Tú tvoju dušičku.

Každý, kto má srdce a cit, každý kto si toto prečíta, Ti určite pošle kúsok svojej sily a energie, lásky a chuti žiť.  

NIKTO NEVIE, ČO ŤA BOLÍ,
LEN TEN DOKTOR, ČO ŤA HOJÍ.......

Je 23:27 a práve som uložil, pohladil a pobozkal Zuzku, ktorá sa medzitým uspokojila. Snáď sa do ružova vyspinká. 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gašparov profil má znaky profesionálnej kampane, pripomína Blahu a Smer

Bývalý policajný šéf porušil pravidlá facebooku o reklame.


Už ste čítali?