Vtedy za mnou prišiel Vlado a povedal mi: “Marek, daj si na seba niečo pracovné, pôjdeš s mamou do Hlohovca pozrieť a pomôcť jej s nejakými vecami.“
Keď mi túto vetu povedal, oči sa mi rozžiarili a vedel som, že tento deň nebude obyčajný! A naozaj nebol. Hneď som začal pobehovať po dome a čakal som na mamin príchod. Asi o 12-tej hodine mamina naozaj prišla. Ako vždy, najprv išla za Vladom a potom prišla za mnou. Vyobjímali sme sa a už sme aj šli.
Sedel som v aute, rozprával sa s maminou aj jej priateľom Milanom a nevedel som sa dočkať, až uvidím náš nový domček. Prešli sme Hlohovec a prišla tá dedinka medzi nádherným lesom v krásnom prostredí, mamina mi ukázala už z diaľky ten náš domček. Triasol som sa od vzrušenia. Prišli sme pred bránu, tá sa otvorila a vošli sme s autom do dvora.
Bol to nádherný pocit. Vedel som, že ten dom je moja budúcnosť, že práve tu začnem odznova a pocit, ktorý som mal, sa nedal opísať. Začal som pobehovať po dvore ako 5-ročný chlapec. Všetko ma zaujímalo... Moja mamina a jej priateľ Milan mi to začali ukazovať a ja som popritom skákal a tešil sa. Keby ste ma poznali, tak pochopíte, ako som asi vyzeral. Bol som skutočne šťastný.
Postupne mi ukazovali dielňu, garáž a potom prišiel na radu dom. Bol krásny, veľký. Prišli sme pred vchod a zbadal som troje dverí dovnútra. Mamina mi začala vysvetľovať, že hľadali práve takýto dom, aby som mohol bývať s nimi a zároveň mať súkromie. Že jeden z tých vchodov vedie do môjho vlastného bytíku. Nechcel som veriť tomu, čo pre mňa mamina opäť spravila. To, ako to vyzeralo vo vnútri, opíšem jednou vetou. Bolo to veľké a pekné. Strávili sme tam asi štyri hodiny a odišli sme.
Po ceste domov ujo Milan začal rozprávať vtipy a historky, smial som sa aj s maminou tak, že som mal slzy v očiach. Takého som Milana ešte nevidel. Totiž maminmu priateľovi som narobil tiež veľa zlých vecí, ale som rád, že mi dal možnosť ich napraviť. Mimochodom, v ten deň som si s Milanom aj potykal. Veľký pokrok...
Ani som sa nenazdal a bol som v Budmericiach a mama s Milanom boli preč. Nestihol som im povedať, že som im nesmierne zaviazaný za to, čo hlavne kvôli mne spravili, to, že sa odsťahovali z Bratislavy kvôli mne. Nikdy nezabudnem čo pre mňa spravili a verím, že raz im to budem môcť vynahradiť.
Ako píšem tento článok, vynárajú sa mi aj ďalší ľudia, ktorí si zaslúžia moju vďaku. Sú to moje sestry, neterky, švagor a synovec. Nesmiem zabudnúť ani na tých, ktorí mi pocity, ktoré teraz práve prežívam, určite dopriali a to, ako sa to všetko vyvíja, je najmä ich zásluhou - sú to Schwandtnerovci. Vladovi som okrem ostatných vecí, ktoré pre mňa spravil nesmierne vďačný aj za to, že ma zoznámil s anjelikom menom Veronika.
Možno sa tento článok zmenil na ďakovací list, ale tak som to cítil a viem, že všetci títo ľudia si zaslúžia môj obdiv za to, čo pre mňa dokázali spraviť. Myslím si, že budem musieť ešte na veľa veciach popracovať, ale už teraz som si istý, že spravím všetko preto, aby boli títo ľudia v budúcnosti na mňa hrdí...
